I Lost Everything

Part 6

Ďalší deň ráno som sa necítil práve najlepšie. Zmena počasia a celkovo zvyknúť si na nový spôsob, ako tu zapadnúť, si vyžiadali menšie následky. Zrejme som všetko to nové trochu podcenil. Postavil som sa z postele s prižmúrenými očami a len tak tak sa vyhol dverám predo mnou. Ruky som si priložil k nosu a hlasito si kýchol. V zásuvke som sa snažil nahmatať vreckovky. Ľahol som si späť na posteľ a prikrývku si vytiahol až k ušiam. Keď som nenápadne okom zažmúril k hodinám na stolíku vedľa postele, nevnímal som ani to, že čoskoro bude jedenásť a nie to ešte vibrovanie svojho mobilu ktovie kde. Zatvoril som oči a užil si ten pocit, že ma konečne prestali štípať od toho sýteho svetla v izbe. Nemal som v úmysle zatiahnuť závesy alebo zatvoriť balkónové dvere. Cítil som sa ako zbitý pes. Len tak, zo dňa na deň. Vidím to na teplý čaj a nejaké tabletky. Dnes ma z postele nedostane ani správa o tom, že je vonku vyše tridsať stupňov a pláž čaká na to, aby som si len tak ľahol do piesku a v pokoji leňošil. O pár minút som sa prestal zaoberať tým, čo všetko dnes zmeškám, pretože som konečne aj s upchatým nosom, znovu zaspal.

Prebudilo ma hlasité klopanie na dvere. Otrávene som sa posadil a s paplónom vôkol pliec som otvoril dvere. Keď som v nich uvidel Ariu, ako sa na mňa prekvapene díva, znovu som zatvoril oči a hodil sa na posteľ.

„Preboha, čo sa ti stalo? Vyzeráš dosť biedne.“ vošla dnu a zatvorila dvere.

„Nevidíš? Umieram.“ hlesol som chrapľavo.

„Nie, neumieraš, len vyzeráš ako by ťa prešiel kamión.“ Uznala a položila mi ruku na čelo.

„Celý horíš. Určite máš horúčku.  Prinesiem ti tabletku na jej zmiernenie a teplomer, poriadne sa prikry, inak sa toho nezbavíš.“ Napomenula ma a tak som pod periny celý vliezol a sťažka dýchal ústami.

Začul som, ako sa s niekým zhovára, no nejak som to nevnímal. O chvíľu som začul ďalšie klopanie a Ariin hlas, ako niekomu ďakuje. Vystrčil som hlavu spod prikrývky a uvidel, ako k posteli tlačí vozík s jedlom a všetkým potrebným, na moju chorobu.

Vliezla ku mne na posteľ a pomohla mi posadiť sa. K stene nad posteľou poukladala podušky, aby som o ňu nebol opretý a ešte viac neprechladol. Strčila mi pod pazuchu teplomer a kým zapípal a oznámil, že moja teplota sa šplhá k štyridsiatke, osladila mi čaj a pripravila paralen.

„Tu máš,“ vložila mi ho do úst a pomohla mi ho zapiť jedným glgom. Teplomer položila na stolík a vzala do rúk misku s polievkou.

„Nie, nenávidím polievky. Sú nechutne, polievkové.“ ohrnul som nad ňou nos.

„Skvelý odhad, to bude asi tým, že je to naozaj polievka a tá je najlepšia na to, aby ti už večer bolo oveľa lepšie.“ Hlesla so sarkazmom, no milo sa usmiala.

Otvoril som ústa a ona mi do nich vkladala lyžicu, kým miska s polievkou nebola úplne prázdna. Pretrela mi ústa servítkou a stolík odtlačila na chodbu pred dvere. Vrátila sa a prešla ku mne. Vankúše napravila tak, aby som si ľahol a podala mi kvapky do nosa. Vstrekol som si ich do obidvoch nosných dierok a ihneď pocítil úľavu, ktorá bola o pár sekúnd viac a viac intenzívna. Odkráčala k oknu a z políc s knihami jednu vytiahla. Sadla si vedľa mňa a začala čítať obsah na prvej strane. Otočil som sa k nej a díval sa na jej oči, ktoré pozorne čítali každý jeden riadok.

„Ako by ste boli prevtelené.“ šepol som a ona sa na mňa zmätene pozrela.

„Čože?“

„Ty a Chloe. Akoby si ňou práve teraz bola. Pripomínaš mi ju tým, ako sa ku mne správaš.“ Zadíval som sa na ňu.

„A to je dobré alebo zlé?“ spýtala sa zvedavo.

„Lepšie.“ usmial som sa. „Vždy, keď mi takto bolo, starala sa o mňa ako keby som prišiel o ruky a nohy. Bola úžasná.“ zasnil som sa.

„Áno, to bola.“ odvetila presvedčivo.

„V tejto chvíli mám pocit, akoby nikdy nezomrela. Neviem, je to divné, čo?“ zasmial som sa nad tou predstavou.

„Nie, je milé, že to tak berieš. Že neplačeš po nociach a nepredstavuješ si ju vedľa seba. Je hrdinské, že to takto znášaš.“ uznala s nadšením. Stisol som pery.

„Ou,“ našpúlila ich. „Takže si sa s tým ešte stále nevyrovnal?“ spýtala sa zronene.

„Budú to tri mesiace. Ako by som mohol? Je to tak krátky čas.“ povzdychol som si. Zrazu som zabudol na to, že som vôbec chorý, oddal som sa rozhovoru s ňou. Bolo mi oveľa lepšie.

„Justin, vieš, niekedy je dobré, keď človek rýchlejšie zabudne a stotožní sa s tým. Aspoň mu v živote zostane viac času, aby sa oddal novým možnostiam. Možno by si to nemal stále brať tak tragicky.“

„Nie som ten typ, ktorý by to dával najavo v spoločnosti iných. Vždy sa vyplačem a je mi lepšie. Je to ako také ukolísanie, vždy potom spokojne zaspím.“ zadíval som sa pred seba.

„Tak v tom pokračuj. Možno aj sám časom pochopíš, že je načase ísť ďalej bez zbytočného ohliadania sa.“ dodala.

„Možno. No ak by si si tieto slová zapamätala a povedala mi ich o pár mesiacov neskôr, zrejme by som tomu uveril.“ Znovu som sa na ňu pozrel a nespúšťal z nej svoj pohľad.

„Smiem ťa objať?“ spýtal som sa ticho a ona ihneď prikývla. Posadil som sa a nahol sa k nej.

„Viem, že sa poznáme dva dni, no chcem, aby si mi veril.“

„Raz som sa tak ukrutne sklamal, že odvtedy neverím ľudom hneď potom, ako ich spoznám. Ono to príde samo.“ zakvílil som s úsmevom na jej pleci, no hneď sa od nej odtiahol, aby som si mohol zakryť ústa potom, ako som si kýchol. Nevydalo. Zatvorila oči a urobila smiešnu grimasu.

„Prepáč.“ rozosmial som sa.

„Modli sa, aby som to od teba nechytila.“ varovala ma pohľadom. Pokrútil som hlavou a znovu si ľahol. Aria začala čítať knihu odznova a pri pohľade, ako sa do toho vložila, som zaspal.