I Lost Everything

Part 2

Do kufra pripraveného na posteli som postupne hádzal všetky svoje veci. Nebral som na to ohľad. Chcel som to mať čo najrýchlejšie za sebou a vypadnúť odtiaľto najneskôr zajtra ráno, po odhlásení zo školy. No keď som sa dostal k Chloinmu oblečeniu, ktorého som sa od jej smrti ani nedotkol, nežne a s citom som ho ukladal do krabíc. Začali sa mi vracať všetky spomienky, všetky tie úžasné chvíle, ktoré mi ich pripomínali. Nemohol som sa prestať usmievať. Proste som cítil, že je v tej chvíli hlboko, veľmi hlboko zarytá u mňa v srdci a berie ohľad na to, čo robím.

Ležal som na posteli so slúchadlami v ušiach. Hudbu som mal čo najtichšie, aby som mohol začuť Tarine nadávanie na moju osobu, len čo otvorí vchodové dvere. Pomaly som sa posadil a v kútiku duše vedel, čo bude nasledovať. Jej dupanie po schodoch jasne značilo, že má náladu v kýbli kvôli trom veciam.

1. Domov sa musela terigať busom. Nenávidí to. Je to pre ňu ako liaheň baktérii a tak aj tu doma veľmi šetrne dbá o to, aby som si pred každou večerou umyl ruky. Je to smiešne, keď zídem z izby do kuchyne a jej skúmavý úsmev mi dá ihneď najavo, aby som odpochodoval do kúpeľne a spravil dôkladnú hygienu.

2. Zistila, že som odišiel hneď potom, ako začalo vyučovanie a nedal jej o tom vedieť.

3. No a ako neposledné v rade, zrejme jej v stánku hneď pri škole, niekto vyfúkol poobedňajší výtlačok jej obľúbeného módneho časopisu. 

„Justin Drew Bieber!“ skríkla, len čo vošla celá zadychčaná do mojej izby.

„Skôr ako začneš, nechaj ma povedať ti všetko, čo ovplyvní tvoj názor.“ Vyzval som ju jemne.

„Tak to ani náhodou!“ pokrútila hlavou a naštvane si založila ruky.

„Je mi jedno, že som musela ísť domov autobusom, dokonca ma ani tak neštve, že som nestihla výtlačok svojho obľúbeného magazínu, no to, že si mi nedal vedieť, že odchádzaš kvôli nejakým profesorkiným kecom, ktorá ani sama nevie o svete, pretože ten top, ktorý mala dnes jej absolútne neladil s topánkami, tak to ma teda naštvalo poriadne!“ dokončila svoj krátky monológ a sadla si na kraj postele.

„No tak, vyklop to.“ Vyzvala ma znovu a čakala na moju odpoveď. To, že som sa postavil a prešiel sa z jednej strany na druhú bolo jasným znakom toho, že práve začína vážna debata. Značne to pochopila a preto namrzene zvraštila čelo.

„Odchádzam.“ Vydýchol som.

„Kam?“ vypúlila oči.

„Do Santa Monici.“ Odvetil som s poloúsmevom pri myšlienke na to, že keď sa budem prechádzať po móle na pláži, pôjdem v šľapajách, ktoré tam pred niekoľkými rokmi zanechala Chloe.

Zasmiala sa. „Chceš letieť cez polovicu štátu len tak?“

„Nie, chcem letieť cez polovicu štátu kvôli tomu, aby som zistil, prečo Chloe musela zomrieť.“ Dodal som nebadane a Tara sa zarazila. Pokračoval som.

„Polícia nemá nič. Nič za celé dva mesiace. Ani jedinú stopu, ktorá by ich doviedla k niečomu, čo im poskytne ďalšiu stopu k odhaleniu niečoho nového. Nemôžem dlhšie čakať.“ Hlesol som odhodlane.

„Aha, takže takto je to. Chceš zo seba spraviť hrdinu a pátrať sám niekde, kde nepoznáš ani kus zeme? Veď je to smiešne. Sám dobre vieš, že to nemá význam.“ Dodala posmešne.

„Možno nemám nič teraz, no keď tam priletím a ona mi poskytne všetky možné informácie, dostanem sa o krok ďalej a to ma poženie na tú správnu cestu.“

„Kto ona?O kom to hovoríš?“ nadvihla obočie.

„Volá sa Aria. Poznala Chloe. Boli priateľky až kým Chloe nepriletela sem, kvôli práci jej otca. Sú asi v takom vzťahu ako mi dvaja. Teda, boli.“ Hlas mi klesol.

„Aha, takže ty chceš ísť cez pol štátu kvôli nejakému dievčaťu, ktoré ani nemusí byť skutočné a môže ti klamať, len aby si našiel vraha svojej frajerky? To je úplné šialenstvo, Bieber.“ Prehodila rukami.

„Možno, no nemienim sedieť so založenými rukami.“ Odsekol som.

„Hrdina, Bieber.“ Šepla komicky. „Wau.“ zasmiala sa.

„Prestaň si z toho uťahovať, musím zistiť pravdu. Musím pomstiť jej smrť.“ Zakvílil som zasnene.

„Dosť! Stačí!“ stopla ma. „Teraz hovoríš ako úplný šialenec. Toto nie je žiadna detektívka, kde ti niekto pri konci zachráni život, vraha zatknú a všetko sa šťastne vyrieši. Koniec príbehu.“ Pokrútila hlavou.

„Si na to sám. Nemáš tam nikoho.“ Dokončila.

„No tak poď so mnou.“

„..okrem imaginárneho dievčaťa, ktoré sa bude počas tých dní tváriť, že ti chce veľkoryso pomôcť. Prečo by to robila? Počkať, čo?“ zatvárila sa kyslo.

„Nie, to neprichádza do úvahy. Ty vieš, že nemôžem.“ Odvetila presvedčivo.

„Ak dovolíš a viac nebudeš namietať, kvôli tomu, že ťa tam chcem mať, chcem ti o tom povedať viac.“ Začal som a ona hrala zaujatú.

„Najprv som chcel odísť kvôli tomu, že ten súcit fakt nikdy neskončí, no teraz mám k tomu priamy dôvod. Dostal som anonymný email zo Santa Monici, v ktorom mi to dievča oznámilo, že by mi mohlo pomôcť. Vraj je jej dlžníčkou. Konečne môžem začať bez toho, že by som o to prosil políciu. Sám sa pustím do vyšetrovania a zistím všetko potrebné na to, aby vražda Chloe nebola len na papieri, spísaná bez mena toho, kto ju zabil. Ver mi, ja sa raz vrátim. S odpoveďami, so všetkým, čo ma privedie k odhaleniu okolností. Pomstím ju. To za každú cenu.“ Zaťal som päste.

„Si blázon, vieš to?“ stisla pery. Prikývol som.

„Som. A veľký. No stále ju milujem. Až priveľmi na to, aby som to mohol nechať len tak plávať.“

 „Verím ti. A za toto ťa obdivujem. Dokážeš z ničoho spraviť niečo a ja verím, že sa ti to podarí aj tentoraz.“ Dodala veriac mi a pristúpila ku mne. Vtisla mi bozk na čelo a pevne ma objala.