I Lost Everything

Part 7

Otvoril som oči a prvé, čo som uvidel bol Ariin zvedavý pohľad.

„Dobré ráno.“ hlesla a palcom mi prešla po líci. Zamračil som sa.

„Plakal si. Zo sna. Čo sa ti snívalo?“ spýtala sa s úsmevom. Pretrel som si oči a posadil sa.

„Nič dôležitého.“ odsekol som.

„Mne to môžeš povedať.“ natiahla ku mne hlavu.

„Nechcem sa o tom baviť.“ znovu som sa ju snažil odbiť.

„Fajn. Ako chceš.“ mykla plecami a stisla pery. Načiahla sa po niečo, čo bolo na zemi pri posteli. V rukách držala menšiu krabicu čiernej farby s bielymi pásmi.

„Sú to Chloine veci. Tie, o ktorých som ti vravela. Priniesla som ti ich ešte včera, no bol si tak zničený chrípkou, že som to radšej nechala tak, pretože by si sa ihneď pustil na prieskum.“ usmiala sa. „Mimochodom, ako ti je?“ spýtala sa starostlivo.

„Oveľa lepšie, než včera. Keď tak nad tým premýšľam, cítim sa ako rybička. Možno by som už mohol ..“ sám seba som prerušil vlastným kýchnutím.

„Nie, nemohol.“ Zasmiala sa a podala mi vreckovku.

„Ďakujem.“ Vysmrkal som sa a krabicu presunul predo mňa.

„Ak chceš, prezri si to. Môžem odísť.“ zakvílila a zdvíhala sa na odchod.

„Nie, pokojne môžeš ostať. Zrejme si to všetko dávno videla.“ hlesol som otrávene. Ak si myslela, že som taký naivný a skočím jej na to, že tú krabicu odvtedy ani raz neotvorila, mýlila sa.

„Nie, nevidela. Nemala som odvahu.“ oblizla si pery. „Viem, že tam je Mattova fotka z maturity, pretože ju tam dávala predtým, ako odišla. Tú krabicu mi dala s tým, že mi verí. Chcela, aby som jej ju uchovala. Ak by som ju otvorila, nedonútila by som samú seba prestať sa na ňu dívať. To je jediné, čo viem, že tam na sto percent je. Je len na tebe či ju otvoríš, aby som videla zvyšok.“

Neviem prečo, no cítil som, že vraví pravdu. Zadíval som sa jej do očí, ktoré sršali čestnosťou. Boli síce poznačené ranou, no boli to také veselé oči, aké mala aj Chloe. Dokázal som jej veriť vďaka nim bez toho, aby som jej to povedal, pretože povedať jej o mojej dôvere po troch dňoch, čo sa poznáme, to chce veľkú guráž. Zatiaľ som si to nechal pre seba. Hocikedy sa to môže celé zrútiť, ako domček z karát a ja znovu okúsim to, čo vždy. Neschopnosť ľudom veriť. Je to proste tak. Niekedy nedokážeš veriť ani sám sebe.

„Prepáč.“ ospravedlnil som sa previnilo.

„Za čo? Za to, že si si myslel, že ťa klamem?“ spýtala sa sarkasticky. „Máš na to právo, nepoznáme sa tak dlho, aby som sa naštvala len preto, že mi neveríš. Dokážem to ľahko stráviť.“ Dodala bez pochýb. Zadíval som sa na ňu. Rukami ma popohnala, aby som ju konečne otvoril.

Prezrel som si hromadu vecí, poukladaných tak dôkladne, aby sa tam všetko zmestilo. Vzal som do rúk knihu This or that a prelistoval ju za pár sekúnd. Nadvihol som jedno obočie a tým naznačil, že nechápem dôležitosti obyčajnej knihy. Vzala ju do rúk a strčila mi ju pod nos s nalistovanou stranou číslo 56. Ak by tá strana nebola zapísaná perom, vyčnievala by. Nemala by tam žiadny zmysel, pretože sa k textu nijako neviaže, no atrament vpitý do papiera jasne značil slová:

„Stačil jediný tvoj úsmev a ja som vedel, že mám na dosah krídla anjela. Ďakujem za tvoje bozky, za cit tvojich dotykov, za nekonečné objatia vpité do mojej hrude. Zachránila si ma. Teraz zachránim ja teba. Láskou. Andrew.“

„Podľa tvojho úsmevu usudzujem, že sa ti tie riadky páčia.“

Pravdupovediac, netuším, ako som sa tváril. Stála som si tie slová prehrával v hlave a snažil sa ich pochopiť.

„Ten chalan mal niečo do seba. Spoznali sa pár mesiacov predtým, ako odišla do Lousvillu, no v deň, keď odchádzala, ostala po ňom len táto kniha v jej schránke. Nič viac. Zmizol. Bez rozlúčenia. Zanechal jej len toto. Bol taký sladký, no v správnej chvíli sa z neho dokázal stať chalan, ktorý by za život svojho dievčaťa, položil ten vlastný. Miloval písať. Miloval všetko, čo sa toho týkalo. A ona milovala, keď sa na neho mohla dívať. Hodiny a hodiny so slúchadlami v ušiach.“ zasnila sa, no ja som sa na ňu zmätene pozrel.

„Nemaj strach, nedokázal by jej ublížiť. On sám si vybral vlastnú cestu. Ver mi.“ Chytila mi dlaň do tej svojej, no v momente ju z nej vytiahla a zadívala sa do krabice.

„To je ona?“ vytiahol som fotku, zrejme Chloinho brata v maturitnom hábite.

„Hej. Bol ako lentilky. Keď sa na to pozrieš, bez ohľadu na tú vnútornú podstatu, nedáva to zmysel. No každá z nich má inú chuť. Každú z nich ješ s iným pocitom, nevysypeš si ich všetky do úst. Bol taký istý. Vždy všetko spracoval, kúsok po kúsku, nenáhlil sa. Vlastne, je to vtipné, pretože sme mu raz na narodeniny kúpili celú krabicu a on sa k nim ihneď prirovnal. Ja viem, je to divné, no sú to spomienky. Predsa len.“ Zasmiala sa a vzala do rúk Chloin denník, ktorý vytiahla úplne zospodu.

„Nechcem vedieť, čo v ňom je. Chcem, aby si si ho prečítal, keď odídem. Bude tam určite niečo, vďaka čomu sa pohneš, to je najviac, čo ti mohla dať.“ Podala mi ho a ja som ho položil na nočný stolík vedľa postele.

„Všetko ostatné sú veci, ku ktorým sa viažu úžasné spomienky, no nie spomienky so záhubou.“ Zadívala sa do krabice a pokrútila hlavou.

„Musím ísť, uvidíme sa zajtra. Ak na niečo prídeš, ozvi sa mi.“ zamávala mi, len čo zastala pri dverách a ja som urobil to isté. Zabuchla ich za sebou a ja som obsah celej krabice vysypal pred seba.

Prezeral som si fotky, na ktorých bola s rodinou alebo kamarátmi. Alebo amatérske fotky, ktoré sama vyfotila. Nevidel som na nich nič zvláštneho. Až na to, že každá bola očíslovaná a fotka s číslom 12 chýbala. Nevenoval som tomu pozornosť.

Po dvoch hodinách hrabania sa vo veciach, ktoré, mne, neprinášali nič pozitívne a nápomocné, som sa postavil z postele a odkráčal do kúpeľne osprchovať sa. Každú chvíľu sa mi kýchalo, no keď som si preložil ruku na čelo, necítil som takú horúčavu, ako včera. Tá polievka predsa len zabrala.

Vrátil som sa späť do izby a hľadal svoj mobil. Pozrel som sa pod posteľ, no záhadným spôsobom, nenašiel som ho ani tam. Vzal som do rúk prikrývku a našiel ho pod ňou v kope oblečenia. Keď som perinu vrátil späť do pôvodnej polohy, kopa šiat na kraji postele spadla na zem a s ňou aj krabica, v ktorej Chloe uschovala svoje veci. Keď som ju zdvihol, jej spodok vypadol a dal sa vybrať von.

So zvrašteným obočím som ju prevrátil a vypadla z nej fotka, ktorá mala číslo 12. Bola na nej ona sama a so širokým úsmevom sedela na hojdačke. Vlasy mala zaviate dozadu. Pohladil som jej vrch a otočil ju. V pravom dolnom rohu bolo napísané malým písmom:

„Táto sloboda ťa raz zabije!“