I Lost Everything

Part 3

Myslím, že bolo niečo po deviatej, keď sa dvere na riaditeľni otvorili a ja som zazrel našu riaditeľku v šedom kostýmčeku, ako dopíja šálku kávy.

„Poď dnu, Justin.“ vyzvala ma a ja som sa posadil na tvrdú stoličku pred jej stolom.

„Nechcem to naťahovať, pretože máte určite veľa práce, no prišiel som vám len odovzdať papiere s tým, že prestupujem na inú školu.“ Hlesol som rozhodne a ona si uchlipla viac, ako je miera. Ústa si pretrela servítkou a založila si ruky ako pri modlení, na vrchu stola.

„A dôvod tvojho odchodu je taký, že ..“ odmlčala sa a znovu ma nechala hovoriť.

„Súkromná záležitosť.“ odsekol som.

„Justin,“ hlesla a postavila sa pred mňa. Oprela sa o stôl a pevne sa na mňa zadívala. „Som síce riaditeľka školy a každý človek tu má predo mnou rešpekt, no v tejto chvíli zabudnem na svoje postavenie a budem sa s tebou rozprávať ako matka so synom.“ Dodala a sťažka preglgla.

„Nechcem aby si odišiel.“ Stisla pery.

„Prepáčte, no musím to urobiť.“

„Kvôli čomu? Kvôli Chloe?“ nadvihla jedno obočie.

„Je veľa dôvodov.“

Veľa? Preboha, práve mi povedala, že má tendenciu správať sa ku mne ako ku synovi a ja jej klamem odkedy som vošiel do jej pracovne. Isteže je to kvôli Chloe. Kvôli komu inému? Preboha, to dievča bolo môj život. Myslím, že pri pohľade do mojich očí jasne a zreteľne zistí, že o tom nechcem hovoriť. Chcem proste iba odísť.

„Vidím, že sme si asi nesadli a asi som sa unáhlila, že som sa v tomto rozhovore vydala touto cestou, no viem, čím si prechádzaš.“ šepla.

„Nie, to neviete.“ zvýšil som hlas. „Vy ste nikdy nezažili aký je to pocit, prísť o v živote o ďalšiu osobu, ktorá tomu všetkému dávala zmysel. Moji rodičia zomreli pri autonehode a frajerku mi niekto zastrelil priamo pred očami. Videl som, ako umiera. Čo môže byť horšie? Už mi to celé príde ako nejaká blbá hra, pri ktorej stačí dať spätný chod a znovu ju načítať. Nepotrebujem ničiu ľútosť, tej som si užil už dosť. Len chcem, aby mi každý prestal vravieť, že vie, ako sa cítim, pretože to nikto nevie. Ak by nebolo Tary, zrejme by mi bolo jedno, čo so mnou bude. Ona pri mne stojí od samého začiatku. Ak by som prišiel aj o ňu, bolo by mi všetko jedno. No tento raz nie. Chcem zistiť, prečo moje dievča muselo zomrieť a ak s tým nič nemieni robiť polícia, ja sa toho chopím s radosťou! Tak mi, kurva, podpíšte tento papier, nech môžem konečne vypadnúť!“ dodal som s výkrikom a prehltol guču, ktorá sa mi nakopila v hrdle.

Riaditeľka sa na mňa zadívala so slzami v očiach. Cítila moju bolesť, no nedokázala sa s ňou stotožniť. Zrejme ani nebrala ohľad na to, že som pred ňou použil vulgarizmus. Len ja jednoducho postavila a vzala do ruky pero. Podpísala sa nad tenkú čiaru v spodnej časti papiera a podala mi ho.

„Ďakujem.“ odvetil som úprimne a vyšiel von na chodbu. Vdýchol som do seba čistý svieži vzduch, ktorý sa ku mne niesol z otvorených vchodových dverí.

Len čo som zastal autom pred menším domom, v ktorom s Tarou bývame, uvidel som ju stáť v okne. Moje kufre a dve krabice s Chloinými vecami už boli vyložené na chodníku pri smetnom koši. Naložil som ich do kufra a zadíval sa na Taru, ktorá nehybne stála za závesom so založenými rukami. Díval som sa jej priamo do očí, no keď som už chcel konečne odísť, zrazu som uvidel, ako jej postava zmizla a ona vybehla cez otvorené dvere priamo ku mne do náručia.

Žalostne sa rozplakala a mne v tej chvíli prišlo ľúto, že opúšťam človeka, ktorý mi bol v živote tak veľkou oporou. Že opúšťam sestru.

Hladil som ju po vlasoch a pevne si ju držal pri sebe. O pár sekúnd na to sa odtiahla a s rozmazanou riasenkou pod očami sa na mňa zľahka usmiala.

„Sľúb mi, že si budeme volať. Dáš mi vedieť o všetkom, čo sa chystáš urobiť, pretože ak mi ťa budú späť domov posielať po kúskoch, zabeleného v baliacom papieri, ako darčeky na Vianoce, tak ťa v tom nebi ako 90-ročná nakopem do zadku!“ buchla ma do ramena a ja som sa rozosmial.

„Takýto zostaň.“ Prstami mi prešla po perách. Vtisol som jej bozk na líce a znovu si ju pritiahol k hrudi.

„Zavolám ti, keď priletím a ubytujem sa.“ Dodal som a ešte raz ju vystískal.

„Mám ťa rada, braček.“ zamávala mi, keď som nastupoval do auta a ja som urobil to isté.

Bude mi to chýbať. To večné šteklenie sa na pohovke, keď sa nezhodneme na filme, ktorý sa bude pozerať. Alebo tie záchvaty smiechu, keď jej zakaždým prihoria pukance. Dokonca mi budú chýbať jej objatia, keď som sa niekedy uprostred noci zobudil a ľahol si vedľa nej. To dievča mi dalo do života viac, ako si myslí. Nerád ju tu nechávam, no sama sa rozhodla. Ani to, ako veľmi mi bude chýbať ma nezastaví pred tým, aby som zistil pravdu. Som blázon, vraví mi to stále, no blázon do vecí, ktoré ma robia šťastným.

„Tara, Tara,“ ukľudňoval som ju. „Som v poriadku. Let bol dlhý, som unavený a chcem si pospať. Umožníš mi to?“ spýtal som sa zatvárajúc oči.

„Prepáč, no už celých 24 hodín som sa nemala komu vyrozprávať. Bez teba je ten dom prázdny. Necítiť žiadnu energiu, ktorá by ma tu držala.“ smrkla.

„Ak ti to urobí radosť, zavolaj Sashu alebo Clare. Sú samostatné tak, ako my dvaja. Určite si každý z večerov poriadne užijete.“ Hlesol som s nadšením v hlase, aby som ju aspoň na niečo naviedol.

„Tie dve budú radšej tráviť večer s frajermi, ako so mnou. Ak by som bola chalan, povedzme, že by som mala ako takú šancu.“ Dodala otrávene. Povzdychol som si.

„Faaajn, už ťa nebudem otravovať, pospi si.“

„Ahoj, zlato.“ Odvetil som ospalo a hlasno si zívol. Kým som zaspal, mobil mi z postele skĺzol na podlahu a ja som nemal ani najmenšiu chuť zdvihnúť ho. Rukou som šmátral či ho náhodou nezachytím končekmi prstov, no zaspal som skorej, ako som to stihol urobiť.

Prebudil som sa o niekoľko hodín neskôr na vychádzajúce slnko, ktoré mi svietilo do tváre cez nezatiahnuté závesy. S pretrením očí som vyšiel na balkón hotela, kde som bol ubytovaný a zadíval som sa na more, ktoré do seba vpíjalo jeho lúče. Pošúchal som si ramená, kvôli chladnému rannému vetru, ktorý sa niesol vo vzduchu.

Začul som zvuk vibrovania svojho mobilu, no kým som dobehol dnu a vytiahol ho spod postele, na displeji mi blikal jeden neprijatý hovor od neznámeho čísla. Chcel som prezvoniť späť, no očami som prebehol každé slovo v správe, ktorá mi medzitým zablikala.

„Dobré ráno. Dúfam, že si už hore. Tu v Santa Monice vstávame skoro, aby sme si užili vychádzajúce slnko, takže ťa o pol hodinu čakám na hlavnom móle. A nezabudni na raňajky, sú najdôležitejšou súčasťou dňa. Aria.“

 Schmatol som čiernu mikinu, pohodenú na kresle pri dverách a bežal som cez chodbu až k výťahu. Kým som naň čakal, uvedomil som si, že som nesplnil Ariinu radu. Nahol som sa k vozíku s jedlom, ktorý stál predo dvermi a čakal na dospávajúceho ubytovaného. Kým muž stihol vyjsť von, ja som už stál vo výťahu a zahryzol sa do teplého čokoládového croissantu.