I Lost Everything

Part 5

„Máš ma za blázna?!“ spýtal som sa so zvýšeným hlasom. Zahryzla si do pery.

„Nie, jasné, že nie. Chcel si vedieť niečo, čo ti pomôže dostať sa tomu hlbšie na koreň, tak som ti to povedala. Nemyslela som si, že to vezmeš takto.“ Ohradila sa voči mojej otázke.

„Že to vezmem takto? A ako to mám brať? Len tak mi povieš, že ste zabili jej staršieho brata a myslíš si, že to budem chápať ako pubertálnu nezrelosť?“ znovu som sa spýtal.

„Áno.“ Odsekla jasne.

„Tak to si na omyle! Veď je to trestný čin! Ako ste mohli niečo také urobiť? Pozri, ja chápem, že vtedy ste mali pätnásť a boli ste zaujaté samé sebou a tým, čo je pre vás najlepšie, no keď v najbližších rokoch nájdu jeho telo a zistia, že všetko, čo ste jej rodičom narozprávali, bolo klamstvo, trpko si to odpykáš ty sama! Čo si myslíš, ako zareagujú jej rodičia, keď sa dozvedia, že obe ich deti sú mŕtve? Stratili dcéru, ešte stále sa s tým nevyrovnali. Aké to bude, keď budú dúfať, že ich syn konečne príde domov na Vianoce a miesto toho im pred domom zazvoní policajt s tým, že ich syn je už vyše tri roky mŕtvy a zahrabaný v lese?“ pri konci som poriadne zvýšil hlas, aby si uvedomila vážnosť situácie a ešte stále za to brala dôsledky!

To nie je, ako keď ukradneš kamarátovi hračku a priznáš sa mu v dospelosti, že si to naozaj urobil. Oni, síce nie bezdôvodne, usmrtili človeka. Nebola to ich chyba, to je jasné, jedna kamarátka iba bránila tú druhú, no bolo ich povinnosťou priznať sa. Keď sa na to príde teraz, bude to oveľa horšie, než to mohlo byť predtým.

„Nebudem pred tebou hrať divadielko a presviedčať ťa o tom, že ma to nemrzí, pretože to tak nie je. Sama som v živote zažila dosť ľútosti a nechcem ju zažiť znova. Len ťa prosím, nesmieš o tom nikomu povedať. Doteraz som sa jej rodičom neodvážila povedať pravdu a ak by ju mali zistiť od niekoho iného, skončila som.“

V jej očiach som videl bolesť a stratu. Akoby som sa s nimi dokázal stotožniť. Je jasné, že to, čo sa stalo je vrchol cynizmu, no prežíva to ťažko aj bez toho, aby som jej to znovu vyhadzoval na oči.

„Fajn, takže, čo chceš robiť?“ spýtal som sa so založenými rukami.

„Chcem ísť ďalej. Ja viem, že oplatiť smrť je to najhoršie, čo človek môže urobiť, no chcem tak, ako aj ty zistiť, kto ju zabil. Ak to zistíme, prisahám ti, že sa ku všetkému priznám.“ Zdvihla dva prsty a zadívala sa mi do očí.  

„Nepotrebujem, aby si sa k tomu priznávala. Je to tvoj život. Prišiel som sem iba preto, aby som zistil pravdu a to aj urobím! Možno si budeš myslieť, že za ten čas sa toho toľko udeje, že k sebe obaja začneme niečo cítiť, no nechcem aby to tak bolo. Chloe bola môj život a ja si nechcem začínať s jej najlepšou kamarátkou.“ Dodal som rozvážne a ona s napätým pohľadom prikývla.

„Fajn. Na dnes toho bolo dosť a to prešlo len pár hodín, čo sme sa spoznali. Musím si to všetko zrovnať v hlave, stráviť to a dostať zo seba všetko nepotrebné. Uvidíme sa zajtra?“ spýtal som sa a ona znovu prikývla.

„Ak chceš, môžem priniesť krabicu Chloiných vecí, ktoré mi po nej zostali. Možno nájdeme niečo, vďaka čomu sa posunieme o niečo ďalej.“ Pousmiala sa a ja som s predstieraním urobil to isté.

To dievča je ako zakázané ovocie. Nesmiem po nej túžiť, nesmiem túžiť po ničom, čo ma s ňou spája. Prišiel som sem kvôli Chloe a mám to hodiť za hlavu kvôli ďalšiemu dievčaťu? Nie, tak ľahko sa nevzdám! Zaprisahal som sa.

Nečakal som, že po tom, ako Tare poviem o dnešnom výletíku s Ariou, to zoberie až tak vážne. Zostala dosť zaskočená a to hlavne kvôli tomu, že som jej povedal úplne všetko.