perceive it

E

Pamätám sa ako sme spolu kráčali po meste a ona ma chytila za zápästie. Zastavili sme a len tak stáli. Ostatne ako vždy. Automaticky som zatvoril oči. Evangelin mi pevnejšie stisla ruku. 
"Cítiš to?"
"Pizza."
"Áno, je tu blízko pizzéria. Čo ešte ?"
"Kvety. Nejaké známe."
"Ľalie."
"Áno ! A tiež, nejakú silnú vôňu."
"To je voňavka servírky. Otvor oči !"
Stáli sme tam, pevne sa držali za ruky a zhlboka dýchali.
"A teraz nepočúvaj. Nevnímaj zvuky ani vône. Pozoruj !"
Nemo som prikývol. Začal som sa rozhliadať. Po kúsočkoch som skúmal okolie. Snažil som sa nič nevynechať. Nič iné ako tento moment a my dvaja neexistovalo. Mal som pocit, že sa ľudia naokolo zastavili. Dámy a páni v nepohodlných oblekoch. Deti špinavé od zmrzliny alebo čokolády. Psy štekajúce do fontány v ktorej poskakovali mladí alebo štebotavé vtáky na stromoch. Niektorí vyzerali šťastne, iný skôr utrápene. Prečo ? Čím sa trápili ? Na svete na to nie je dôvod.