Život čo žijeme.[JB]

5.

Ľudia..

V noci som nemohla spať tak som si v hlave dávala do kopy to ako by mala prebiehať story..

"Poviem" vám, máte sa na čo tešiť.:33

Som zlá. Muhaha. :DD ale to je teraz nepodstatné. :D

Kto by chcel venovanie tak koment. :)

 Príjemné čítanie.:)

_____________________

Z pohľadu Jennifer:

Chalan, ktorého meno mi je ešte neznáme sa vybral zrejme k jeho autu. Ako pravý gentleman mi otvoril dvere a ja som nastúpila. Do kufra dal tašku s nákupom a nastúpil aj on. Hneď po tom čo naštartoval som na neho vybalila otázku.

"Uhm.. ako sa voláš?" jemne som sa usmiala. Čo mi pripomína ten citát Matky Terezy -Mier sa začína úsmevom.-

„Bieber, Justin Bieber.“ Očkom na mňa pozrel a opätoval mi úsmev. Ja sa asi roztopím!.

„Jennifer Warner. Priatelia ma volajú ‚ Electra.‘ A okrem toho, teší ma.“ pokrútila som z hlavou a už asi po 69 000 krát som sa zamyslela, prečo mi pripadla táto prezývka.

Bieber sa uchechtol a z jeho úst vyšlo niečo ako smiech. „Aj mňa teší, zlatko! A tým si chcela snáď povedať že sme priatelia?“

Po jeho otázke som na neho vyvalila oči a zamyslela som sa. „Noo, pokiaľ by si chcel.“ Odpovedala som priam pohotovo a očkom som ho sledovala.

„Ja by som chcel aj viac.“ Zamrmlal si popod nos a asi si myslel že to nebudem počuť.

Na jeho smolu som to počula a hneď som mu venovala pár viet ktorých obsah obsahoval môj názor na jeho poznámku.

„No bŕŕŕ! Ani ťa nepoznám! Takže si daj pohov, Bieber!“

Okrem jeho povzdychnutia ktoré sa nedalo prepočuť tu zostalo ticho. To príjemné ticho. Boli sme už len dve ulice od činžiaku tak som si zatiaľ odopla pás.

Justin zastavil pred činžiakom a ja som z auta vyletela ako keby ma niečo naháňalo.

Ako som šla k hlavnému vchodu, spoza chrbtu som počula iba zvonenie mobilu, predpokladám že Justinovho, a následne jeho prehovorenie k osobe ktorá mu volala.

„Áno,Cruz?“

Z pohľadu Justina:

Nechápal som jej reakciu, to ako vypadla z auta ako keby som hryzol.

Vlastne, ja hryziem.. nie dobré prirovnanie.

Vystúpil som z auta a podišiel som ku kufru z ktorého som vybral nákup a následne som zamkol auto.

V zadnom vrecku riflí mi začal zvoniť mobil.

Vytiahol som ho z vrecka a meno na jeho obrazovke mi vyčarilo úsmev na tvári.

„Áno,Cruz?“ prehovoril som s úsmevom do mikrofónu môjho mobilu.

Jenn, ktorá to mala namierené do tej starej a veľkej stavby, ktorá je pre ňu domov, prudko zastavila tesne pred dverami, čo som znovu nechápal.

Karin som zložil, bez toho aby som si vypočul čo potrebovala a aj s nákupnou taškou som sa rozbehol k Jennifer.

Nestihol som sa ani spýtať čo sa stalo, keďže sa ma spýtala ona.

„Cruz, Karin Cruz?!“

Nešlo mi do hlavy ako to mohla vedieť no opatrne som prikývol.

Po jej tvári začali stekať slzy a zosypala sa na zem ako domček z karát.