Život čo žijeme.[JB]

2.

Príjemné čítanie.:)

Spomienky ma zase a znovu dohnali k slzám.

Cez slzy som sa ironicky zasmiala a žiletku som hodila o zem.

Začala som kričať a ťahať sa za vlasy.

Boha, veď ja patrím na psychiatriu alebo na cintorín. Nezaslúžim si žiť.

A vlastne, na čo ja žijem?! On tu už nie je.. Súrodencov nemám.. A môj „otec“ sa po smrti matky oženil za nejakú kurvu s ktorou má teraz možno aj deti..

Zapla som sprchu aby som si zo stehna zmyla krv.

Ako náhle horúce kvapky dopadli na rany, začalo to hrozne štípať.

Po tom čo som si zmyla všetku krv a dôkladne som si umyla vlasy som sa horko-ťažko dostala z vane.

Podišla som ku skrinke z uterákmi z ktorej som jeden vytiahla a zabalila som sa do neho.

Docupitala som do mojej izby kde som sa postavila pred šatník a po jeho otvorení som rozmýšľala čo si oblečiem.

Rozhodla som sa pre tmavomodré rifle a krátky svetrík ktorý mi odhaľoval brucho.

Veci som hodila na posteľ a do sucha som sa poutierala. Obliekla som sa a znovu som si to namierila do kúpeľne.

Žiletku, ktorá bola pohodená pri vani som zdvihla zo zeme, pod prúdom vody som ju umyla od krvi a pripla som si ju na náramok.

Pozrela som sa do zrkadla a môj odraz v ňom ma naľakal. Tvár som mala celú od špirály a červené, opuchnuté oči. Potriasla som z hlavou a na rýchlo som sa snažila dať sa do poriadku aby som aspoň trocha vyzerala k svetu.

Keď bolo všetko ako má byť, keď som bola už aj obutá, som sa vybrala von z bytu. Šla som výťahom aj keď sa ich bojím, no a čo? Nechcelo sa mi ísť schodmi. Pokrútila som nad sebou hlavou a potichu som sa zasmiala. Stlačila som prízemie, nakoľko ja bývam až na 11 poschodí a v rohu výťahu som čakala. Podupkávala som si nohou a keď som už videla, že sa blíži výťah k prízemiu. Postavila som sa blízko dverí. Dvere výťahu sa otvorili a ja som z neho vyletela ako raketa pri čom som narazila do nejakého neznámeho chalana. „Sorry.“ ticho som zamrmlala.