Život čo žijeme.[JB]

22.

Časť venujem Kikuške!

Mám ťa rada.:33 :)) :DDD

Z pohľadu Mel:

Úprimne mi je Justina ľúto. Povzdychla som si a šla som si radšej ľahnúť, pretože zajtra ma čaká ťažký deň. 

***

Ráno som vstala s celkom fajn náladou. Pozrela som sa na hodinky, ktoré mi moju náladu úplne zničili, pól jedenástej? What the fuck? Vyštartovala som z postele a namierila som si to do kúpeľne. Dala som si studenú sprchu a jemne som sa nalíčila aby som zakryla nedostatky. Moja druhá zastávka bol šatník, z ktorého som vybrala čo najteplejšie veci, do ktorých som sa následne obliekla. Zišla som dole schodmi a môj ciel bol kuchyňa. Justina som našla sedieť na barovej stoličke.

"Ahoj." zakývala som mu ako retardovaná a posadila som sa oproti nemu. Do pohára som si naliala džús ktorý bol na pulte.

"Čau, Mel." odpovedal bez záujmu. Nejavil žiadne náznaky života. Je to telo bez duše. A, ani sa mu nečujem.

"Zase si mysľou pri nej?" vedela som aká bude jeho odpoveď, no chcela som sa len uistiť či je v tom len ona alebo aj niečo iné. Pohár ktorého obsah bol džús som si priložila k ústam a napila som sa poriadnym dúškom. Všimla som si ako Justin mykol plecom. som hlavou a postavila som sa zo stoličky, pohár som položila do drezu, potom ho umyjem. 

"Idem za ňou." prehovorila som keď som už bola pri hlavných dverách. Obula som si vybíjané boty a hodila som na seba mikinu, neónovo ružovej farby.

"Nemusíš ísť." povedal to čo najtichšie a presne som vedela že dúfa, že som to nepočula. Mám ho prečítaného ako knihu.

"A to sa mám na teba pozerať, ako sa tu trápiš?! Bieber zobuď sa, vyzeráš ako zombie!" nakráčala som do kuchyne a pri kričaní som rozhadzovala rukami. Pozrel na mňa tými jeho karamelovo hnedými očami a na jeho tvári sa zjavil úsmev. Aj keď biedny úsmev, ale úsmev.

"Ja len že, ďakujem." vstal zo stoličky, podišiel ku mne a jeho ruky sa obmotali okolo môjho tela. V objatí sme tam stáli nejakých päť minút, no potom som bola nútená odtlačiť ho od seba. Zhlboka som sa nadýchla, Justinovi som na líce venovala letmý bozk a opustila som dom. To som zase zvedavá čo ma čaká, pane bože, ochraňuj ma. V duchu som sa prežehnala a nastúpila som do auta kde som si automaticky zapla rádio. Je to už zvyk, vždy keď idem niekam autom, musím mať zapnuté rádio. Zasmiala som sa nad sebou a naštartovala som auto. Vycúvala som spred domu a vybrala som sa osudu do náručia. Celú cestu do nemocnice som rozmýšľala nad tým, ako ďaleko by bola schopná zájsť. Po pravde sa bojím jej reakcie, keď sa zjavím medzi dverami jej izby. Ale predsa to nemôže byť tak zlé, musím myslieť pozitívne. Až teraz mi doplo že o tom vravím ako o nejakom veľkom teste z matematiky. V duchu som si dala facepalm.

Zaparkovala som to na nemocničnom parkovisku. Zo sedadla spolujazdca som si vzala kabelku a vystúpila som z auta. Zamkla som ho a vstúpila som do nemocnice. Ruky sa mi triasli ako na základnej škole keď som mala ísť recitovať básničku a keby sa ma teraz nejaký okolo idúci spýta koľko je 5+5, stavím sa že by som to nevedela, lebo mysľou som úplne inde. Z tohto kľučkovania medzi doktormi a pacientmi by sa mohol stať normálne že šport s názvom slalom medzi ľuďmi. Tie moje debilné myšlienky.

Konečne som našla dvere jej izby. Jemne som zaklopkala a odstúpila som od dverí. 

"Ďalej." slovíčko po ktorom moja ruka automaticky chytila kľučku a otvorila dvere. Jenniferinina reakcia na to, že ma uvidela v dverách bola asi taká, ako reakcia približne 50% mužov keď sa dozvedia, že ich partnerka je tehotná. Čo znamená, ústa otvorené do O a oči zväčšené asi o 69 čísel. Tieto moje prirovnania sú úžasné, v duch som si sama sebe ironicky zatlieskala.

"Čo. Tu. Ty. Robíš? Mám sa naučiť čínštinu, aby som vám mohla po čínsky vysvetliť že mi máte dať pokoj? A tým myslím, že mi máte dať pokoj všetci, do jedného!" presne som to vedela.

"Predtým než zvýšiš na mňa hlas ešte viac ako si zvýšila a začneš mi trhať vlasy až pokým nebudem holohlavá, nechaj ma, nech ti poviem, to, prečo som vlastne tu. Ten chalan, ten chalan ktorého od seba stále odoháňaš a ten chalan ktorý  ťa tak neskutočne miluje, je z  tohto všetkého už zúfalí. Nie že by som sa vám chcela srať do toho čo je medzi vami, ja len som tu preto aby si si to konečne už uvedomila! Včera prišiel od tadiaľto úplne zničený a jeho slová zneli približne "Mel pomôž mi, ja už neviem ako jej mám vysvetliť že ju milujem." chápeš to už kurva?! On ťa M-I-L-U-J-E! On už nie je to čo kedysi býval. Nie je taký, akého ho vidíš. Zmenil sa. A je mi jedno či mi veríš alebo nie. Ja len chcem aby si sa nad sebou už konečne zamyslela a nechala si to prejsť hlavou. " zostala som tam nečinne stáť. Zízali sme jedna na druhú, niktorá z nás nič nevravela, bolo tu hrobové ticho.

"Nevytrháš mi vlasy? Nezabiješ ma? Nebudeš ani kričať?" spýtala som sa, lebo mi bolo až čudné to že je už dobrých desať minút ticho.

"Zamrzla si?" spýtala som sa znova no z môjho hlasu bolo počuť neistotu

"Nemôžem byť s ním! Kurva, nemôžem!" pokrútila hlavou a vstala z postele. Zo žily si vytrhla hadičku ktorou prúdila priesvitná tekutina čiže výživa. Zmätene som pozerala ako behá po izbe.

"Prečo nie?" ustúpila som, aby som náhodou nedostala od nej nedajbože facku. Chrbtom som narazila do dverí. V tejto chvíli mi pripadala ako blázon. Normálny človek by zavolal sestričku, nech s ňou niečo spraví, no ja normálna asi nie som.

Pokrútila hlavou, dnes už ani neviem po koľký krát a pristúpila ku mne. Moje plecia vzala do dlaní a zapozerala sa mi do očí. Cukla som od bolesti pretože sila ktorou drvila moje plecia bola neuveriteľná, kde sa to preboha v nej berie?

"Povedz Justinovi, že ešte dnes si prídem po veci." pozerala sa mi chvíľu do očí a následne odo mňa odstúpila. Bola som natoľko vystrašená že v zlomku sekundy som opustila jej izbu.

Z pohľadu Jennifer:

Prezliekla som sa do civilu a veci ktoré mi sem doniesol Bieber ešte v deň, keď ma tu nechali som nahádzala do cestovnej tašky. Upratala som po sebe posteľ aj všetko ostatné a posledný krát som sa poobzerala po izbe. Otvorila som dvere izby a poobzerala som sa či nie je na blízku nejaká osoba v bielom plášti. Vyzerá to, že vzduch je čistý. Možno som mala počkať na doktora, no v tejto cvokárni, nevydržím už ani minútu. Začala som sa predierať pomedzi ľudí, ktorých tu bolo ako maku. Našla som hlavný vchod do nemocnice, čo bol zároveň aj východ a opustila som nemocničné priestory.

Čistý vzduch, konečne.