Život čo žijeme.[JB]

1.

Dúfam, že sa bude páčiť.:)

Sedím v prázdnej vani s plnou hlavou ťažkých myšlienok a spomienok na šťastnú minulosť..

Medzi prstami držím žiletku ktorá ma má aspoň na chvílu dostať z reality.Je to môj jediný únik.

Pár krát som si žiletku otočila medzi prstami  predtým než som si ju začala zabaráť do stehna.

Z rany sa mi začala valiť krv ale ignorovala som to.Spravila som ďalší ťah žiletkou no tento krát som viac pritlačila na čo som iba zasyčala od bolesti.

Táto bolesť je oproti bolesti ktorú mám na srdci nič.

Bohužiaľ.

Sebapožkodzovanie, hah.

Kto by si to pomyslel.

Vlastne, si za to môžem sama..

Sú to už dva roky no aj tak si tú chybu nikdy neodpustím.Do smrti sa budem nenávidieť za to že som povedala tie dve prekliaté slová človeku ktorého som milovala najviac na svete, ktorý tu už mojou vinou nieje.

***

"Nenávidím ťa!" zakričala som na plné hrdlo tak, že to mohli počuť aj susedia a začala som ho udierať do hrude.

"Počuješ?! NE-NÁ-VI-DÍM ŤA! Si obyčajný skurv--" nedopovedala som vetu pretože ma chytil za obe zápestia aby mi zabránil naďalej ho udierať.Pozrela som mu do očí v ktorých som videla lesknúce sa slzy.

"Jennifer,ja--"

"Ty čo?!" kričala som ako zmyslov zbavená.

"Prepáč." vyšlo z neho tichým hlasom že som ho ledva počula.

Ironicky som sa zasmiala a po niekoľkých minútach čo som pred ním len tak stála a pozerala sa na neho, som ukázala na dvere od bytu čo znamenalo iba jedno.

"Už nikdy, NIKDY, sa mi neukazuj na oči. Neexistujem,dobre?! Zbohom."

"Milujem ťa Jenn.." zašepkal a následne sa otočil na päte a opustil byt.

***

"Prosím?" s trasľavým hľasom som sa ozvala do telefónu Karine, Lukeovej sestre, hneď po tom čo som prijala hovor.

"Úprimnú sústrasť.."

"Kto?!" zakričala som a z očí sa mi spustili slzy.

"Luke.."

Ukončila som hovor a mobil som hodila o najbližšiu stenu.

***

Nebyť mňa..

Nestrelil by si do hlavy a mohli sme byť šťastný..