Adrian

3-pohľady zas a znova

Rýchlo, teda čo trepem, pomaly som sa dotrepala do svojej izby, zvalila som sa do postele a načiahla som sa po telefóne.

,,Stan? Prosím príď, rýchlo. Ja- prišiel sem ten chalan...je odomknuté," plačlivým hlasom som mu všetko povedala a zložila som. Privrela som oči a odrátavala sekundy dokým sa v mojej izbe nerozsvietilo.

,,Vysvetli mi sakra čo sa stalo!" skríkol ale hneď sa zastavil keď ma uvidel. ,,Kto? Kedy? Čo-čo?"
,,Prišiel sem ten chalan čo sa pobil s Adrianom...myslela som že sa pomýlili keď klopú. Neviem čo mi chcel. Stan bojím sa." Kľakol si ku mne a zamračil sa, okuliare si zložil na posteľ a masíroval si spánky. ,,Najskôr ti treba ošetriť tú ranu," vstal a stratil sa v mojej kúpeľni. O malý moment vyšiel, z kufríkom v ruke. Lepšie som sa usadila a spravila mu priestor. Z kufríku vytiahol veľkú náplasť, pripomenulo mi to scénu z nejakého filmu, muž mal strelnú ranu asi na tom mieste ako ja a jeho priateľka mu tam dávala takúto náplasť. Neviem či som bola v poriadku keď som sa porovnávala s hercom z filmu. Stan mi náplasť priložil na ranu, stuhla som od bolesti, v očich sa mi zaleskli slzy. Stan sa na mňa súcitne pozrel a s kufríkom v ruke odišiel. ,,Aj tak to nechápem, ne-nerozumiem tomu. Čo od teba chcel?"

,,Neviem...vravel, že mu mám dať pokoj ale komu?!" bezmocne som sebou hodila do postele a rukami si zakryla oči. ,,Je to strašidelné. A hlúpe, nemala si im otvárať dvere! Čo si si myslela, že tu robí skupinka svalnatých týpkov v noci?" na okamih jeho tvár dostala červený odtieň ale o pár sekúnd sa ukľudnil a nasadil si svoje okuliare. ,,Mama?" ,,V práci. Príde až doobeda," zavrčala som. Neznášala som jej prácu. Zaobchádzali tam s ňou ako s handrou, pracovná doba sa neustále menila a nikdy nebola doma. Lenže nemohla nič spraviť, nemali by sme čo jesť. ,,Fajn. Tak, zostanem tu...zajtra do školy nesmieš ísť. Pekne zostaneš doma, fajn?"

,,Zabudni! Idem do školy! Prečo by som nemala? Kvôli...nim? Čo by mi spravil len preto, že idem do školy? Pekne tam pôjdem. A mama sa nič nedozvie, zas bude histerčiť," zamrmlala som a s bolestným výrazom som sa uvelebila na svojej posteli a prikrývku si vytiahla ku krku. Poťapkala som voľné miesto vedľa seba. Stan zhasol a bez muknutia si ľahol.

***

Zobudila som sa sama od seba zhruba a pol siedmej. Zobudila som aj Stana, obaja sme si dali ľahké raňajky. Ja som sa obliekla do čiernych riflí, a ako mi aj Stan prikázal, šedého crop-topu a tmavej mikiny.Hneď potom sme zašli k Stanovi domov, aby si na seba mohol dať, ako to on nazval, niečo kultivovanejšie na seba. Obliekol si dlhé rifle, biele tričko a žltú bomberu. Nesmel vynechať svoje obľúbené čierne Vansy a žlté Ray Ban okuliare, ktoré som mu dala na narodeniny. S nadšením sme sa pobrali do školy, zopárkrát sa mi pripomenula rana pod kľúčnou kosťou, ktorú bolo vďaka crop-topu dosť vidno. Vlastne veľkú náplasť. Prekročili sme prah školy a zastavili sme pri našich skrinkách. Zadala som kombináciu a vybrala som si učebnice na fyziku. Skrinku som zavrela a keď som sa otočila, takmer som zomrela od ľaku. Predomnou stál Adrian v celej svojej kráse. Vysoký. Voňavý. Dokonalý. Nečitateľný.
Srdce sa mi rozbúchalo a dych sa mi zrýchlil, dlane sa mi potili a pred očami sa mi javyli úseky jeho tváre. Mozog vypovedal a s ním aj zdravý rozum. Pohľadom som preskakovala z Adriana na Stana, ktorý stál pri ňom. ,,Č...čo, čo chceš?" opýtala som sa riadne zakoktane a pokrútila som nad sebou hlavou. ,,Čo sa ti stalo? Čo ti Richard spravil? Ukáž..veď...panebože!" vykríkol, ale nie tak aby na nás upútal príliš pozornosti. Odhrnul mi mikinu a pozeral sa na ranu prekrytú náplasťou. Vytrhla som sa ako sa len dalo. Adrian mi chytil zápästie upierajúc pohľad na mňa. Moju ruku vyhľadal okamžite, bez akéhokoľvek rozmýšľania. Na okamih mi učaroval ale hneď na to sa mi v hlave rozovučal hlas Richarda. Mám mu dať pokoj. Nemôžem sa naňho ani len pozrieť!

Kde bol v tú chvíľu toľký adrenalín a nebojácnosť? Stiahla som sa. Ustúpila som. Bála som sa ho, naháňal mi strach a ani neviem prečo. To ma desilo ešte väčšmi. V očiach ma štípali slzy, ktoré som zahnala príliš nápadným žmurkaním. Pohľad som vpíjala do jeho zeleno hnedých očí. Môj bezvýrazný život sa na okamih zastavil a ja som nevedela, že existuje niekto ako mama, Stan, Richard alebo povinnosti a škola. Bola som len ja a on. On a ja. My.

Nereagovala som na ostrú bolesť v mieste kde sa nachádzala niekoľko centimerová rana. Stál oproti mne. Nepohol ani brvou no aj napriek tomu som mala pocit, že je ku mne bližšie a bližšie a opantáva mi zmysli svojim pohľadom a vôňou. Jeho pohľad mi naháňal zimomriavky po celom tele. Nedokážem popísať ten moment. Je to niečo čo som v tú chvíľu zažila prvýkrát vo svojom živote. Až dokým zazvonilo.