Adrian

9-máš moje číslo

,,Takže o čom ste sa rozprávali? Vyzerali ste celkom nervózne." poznamenal Stan, keď sme sa vracali domov a ja som bola stále ako omámená. ,,Len toho...Richarda a...toto," prstom som sa jemne dotkla miesta kde sa nachádzala rezná rana a ďalej som sa len pozerala pred seba. Stan si prehrabol vlasy a prikývol. Mlčky sme kráčali domov a ja som už len so smútkom pozorovala moje pekné tenisky, ktoré boli teraz mokré a špinavé.

***

Odomkla som si dvere od bytu a prekvapila som sa, keď som zistila, že mama je doma. Po kratšom rozhovore som unavená, odišla do izby. Prezliekla som sa a učesala som si vlasy pretože z nich bola skôr jedna veľká guča namiesto mojich predošlých vlasov. Ľahla som si na posteľ a sledovala som strop dosť dlho nato, aby sa hodiny posunuli o hodnú chvíľu. Na nočnom stolíku mi krátko zavibroval telefón, ktorý ma vytiahol z polemizovania o tom, či mám polovicu stropu skôr dožlta ako dobiela.

Neznáme číslo
Takže si v poriadku?

Samantha
Kto si?

Neznáme číslo
Ach prepáč...Adrian

Samantha
Asi nechcem vedieť skadiaľ si moje číslo zhrabal:D

Adrian
Haha...počuj, Sam, nezašli by sme niekedy niekam sa napríklad prejsť a porozprávať sa? :)

Samantha
Jasné, môže byť

Naozaj ma chlapec, ktorý sa mi páči, práve pozval von? Žijem ešte vôbec alebo som v nebi? Najradšej by som skákala tri metre vysoko, no bola som príliš vyčerpaná a aj tak to spravil jednoducho z ľútosti. Za iných okolností by ma von nepozval. No potešila som sa aj tak, to nepopieram. No od toľkej únavy som naozaj veľmi ľahko zaspala.

***
,,Prosím nie!" zobudila som sa celá spotená a vyľakaná ako malé dieťa. Mala som sen, v ktorom som sa už stretla s Adrianom no veľmi rýchlo z toho vysvitla "bouda". Pripravili sa na mňa s Richardom a vrátili mi aj to, čo som ani nespravila. Mama do izby vtrhla rýchlosťou blesku a pozvyšok noci som spala v jej posteli s ňou. Neviem si teda predstaviť ako by som zaspala u seba.

***
,,Dobré ráno," pozdravila ma mama keď som prišla do kuchyne a miešala si kávu. ,,Dobré." odzdravila som a požmolila som si stále rozospaté oči. ,,Čo si to mala včera za sen? Alebo skôr nočnú moru?" nadvihla obočie a začala si usrkávať čiernej kávy, z malej šálky šedej farby. ,,Aaale...nič...nič zvláštne. Už si to ani nepamätám," zatĺkala som, a nemala som vôbec v úmysle to neskôr povedať. Nechcem mame nič čo sa tohoto týka vešať na nos. Aj ja som si naliala do šálky s Harrym kávu, a spoločne sme si sadli za stôl. V byte vládlo ticho, kuchyňu len sem-tam Ozvučilo kvôli otvorenému oknu okoloidúce auto. Užívala som si ten pocit, len tak sedieť ráno pri stole s mamou, v ruke šálka kávy. Dlho som s ňou nebola, myslím tak naozaj nebola, a bolo naozaj fajn aj len tak s ňou sedieť v tichu a vymieňať si pohľady tým, že jedna vie čo si myslí tá druhá. Napriek maminej namáhavej práci, nemala skoro žiadne vrásky. Rovné melírové vlasy jej siahali kdesi pod plecia, boli objemné a ľahké ako jarné obláčiky. Nos sa jej na konci zaguľaťoval a jej pery sa jej s pribúdajúcim vekom nezužovali ako to býva zvykom u iných žien. Stále ich mala ružové a plné. Zelenohnedé oči olemované jemnou hnedou linkou zvýraznené špiráolou boli akousi čerešničkou na torte jej takmer bezchybného vzhľadu.

Mama však bola chudá, povedala by som, že až príliš. Zrejme som to po nej zdedila, pretože sa nemôžem pýšiť kráľovskou postavou. Avšak, ani jedna z nás nevyzerala ako trojkilová anorektička a každá mala svoje prednosti. Obe jeme niekedy až príliš, no príležitosť pribrať stále uniká. Pozerali sme si do očí a jemne sa usmievali. V tejto chvíli som sa s ňou cítila ako s najlepšou kamarátkou, s ktorou si vymieňam pohľady pretože práve prechádzali chlapci, ktorí sa nám páčili.

Presne takéto sobotňajšie rána by som chcela mať každý víkend.