Adrian

4-si taká osamelá

Strhla som sa a utiekla som do triedy. Ignorovala som Stanov zvedavý pohľad aj moje pocity z Adriana. Znova sa to utvrdilo...miluješ ho! Priznaj si to! Nemilujem...nie je to pravda.

Sadla som si do strednej lavice. Stan si sadol vedľa mňa, neodpustil si otvorené ústa. Pokrútila som hlavou. ,,Neviem čo sa stalo, tak sa tak nepozeraj!" Jednoducho prikývol a povzbudzujúco ma potľapkal po ramene. Do triedy nakoniec predsa vstúpil profesor. Všetci sme sa postavili a o pár sekúnd sme si opäť sadli. ,,Tak mládež...mám tu písomky tretiakov, a musím ich do nadchádzajúcej hodiny opraviť. S učivom sme popredu, tak to nechávam na vás. Žiadne blbosti pán Finkley!" Hlavu som položila na lavicu a unavene som vyfúkla. Stan sa slabo usmial a urobil to isté čo ja. Pozerali sme si do očí. Nebolo treba slová. Rozumel mi, rovnako ako aj ja jemu.

***

Všetci sa rozišli za dverami školy, a zopár oneskorencov, ktorých zdržal profesor, areál opúšťali až teraz. Vyšli sme von a hneď sa na naš škerilo zubaté slnko. Zapichlo ma v rane a ruka mi na miesto takmer okamžite vystrelila. Unavene som vzdychla a pozrela na Stana. Chytil ma okolo pliec a spoločne sme odišli. Mlčky sme došli pred našu bytovku, vošli sme dnu a výťahom sme sa vyviezli na poschodie.

Bruchom som ležala na posteli a Stan sedel na mojej stoličke pri písacom stole. ,,Som neskutočne unavená," vzdychla som a pretrela som si oči. ,,Mhmm, niečo mi hovor." Hlavu si položil na stôl a fučal ako hroch. ,,Aký je deň?" spýtala som sa unavene tvárou v paplóne. ,,Mám zasraný pocit, že je piatok!" Zo sekundy na sekundu som sa postavila na rovné nohy a Stan sa postavil na moju stoličku a zakrúžil bokmi. ,,Hmm, chcelo by to mohito, Sam," nadvihol obočie a zliezol zo stoličky a potiahol ma za ruku von. ,,Hmm, tak fajn. Pozývaš!"

***

,,Poďme preč," pošepla som a vyšla z baru. Ochvíľu vyšiel aj Stan. Nohy nás oboch doviedli na most vedúci na cestu k vedľajšiemu mestu. Teraz tadiaľto našťastie nechodia žiadne autá, akoby aj inokedy hej.

Sadli sme si na okraj mosta a nohy mi voľne viali vo vzduchu. Pod nami šušťala tichá rieka narážajúca o hrádzu o niekoľko kilometrov ďalej. ,,Kto tam je?" prižmúrila som oči a zahľadela som sa do tmy. Počula som niekoľko neznámych hlasov. ,,Mmm, nič. Poďme." Stan ma potiahol za ruku preč. Obzerala som sa a snažila som sa zistiť kto tam bol, ale márne. ,,Poč-počkaj Stan! Kto tam je? Ty to vieš však? Panebože! Ty to vieš! No tak kto tam je!" mlčal. Zaryto mlčal a hľadel na mňa cez dioptrie na okuliaroch s čiernym hrubším rámom.

,,Samantha? Samantha. Sam!'' Obzrela som sa do tmy za hlasom volajúcim moje meno. ,,Stan?" otočila som sa k nemu no pohľad mal zapichnutý v zemi. Vtom sa ako blesk vystrel schytil ma za ruku a ťahal ma preč. ,,Ale Stan! Kto je to?" snažila som sa brzdiť a zistiť kto je to, ale Stan je predsa chlap a je silnejší ako ja. ,,Poďme! Samantha Brooksová neser ma!" tak teraz by som mala poslúchnuť.

***

,,Tak a teraz mi láskavo povedz kto tam bol," načala som zatiaľ čo som zalievala čaj Stanovy, mne a mame.

,,Adrian."

Povedal to s takou ľahkosťou až mi skoro zabehlo. Divné čo? Pretože som nič nepila ani nejdla. ,,Č-čo?"

,,Adrian."

,,Ako to vieš?" ,,Písal mi, chcel sa s tebou stretnúť...porozprávať."

,,A-a prečo si ho-teda sme odišli?" ,,Sam, čo od neho čakáš? Myslíš, že ti ľahne ku nohám? Ó drahá Sam, je mi ťa tak ľúto! Nezájdeme niekam? Si taká osamelá...tichá myška. Sam zobuď sa! Chce ťa využiť! Čo od neho čakáš?! Že sa do teba zamiluje? Bude tvojím priateľom? Vieš čo...poďme radšej už," otočil sa mi chrbtom ale stál na mieste. Ani sa nepohol. Dýchal zhlboka, plecia sa mu zdvíhali a klesali. Nevedela som ako reagovať...ale premkol ma pocit smútku, hnevu a viny naraz.

,,Čo-čo si to povedal?" vyšlo zo mňa potichu trasľavým hlasom. ,,Ach Sam...prepáč mi to. Nemyslel som to tak. Veď ma poznáš," odpovedal ale neotočil sa. Ako som mohla jeho ospravedlnenie brať vážne keď sa mi nepozeral do očí?

,,Decká? Čo sa stalo? Počula som nejaký krik," prišla sem mama a pohladila Stana po pleci. ,,Um..nič mami. Všetko je v poriadku. Stan sa popálil. Tu máš čaj. Ideme do izby," slabo som sa usmiala, čaj som šuchla po linke Stanovým smerom a prišla do izby. Sadla som si na fialovú deku na kraji postele a fúkala si čaj. O pár sekúnd nato prišiel aj Stan, sadol si na druhý koniec postele a šálku s mojim obrázkom Harryho Stylesa, ktorú som dostala od mamy pred dvoma rokmi na narodeniny, položil na nočný stolík. Na tú šálku sa nepýtajte, bolo to iba obdobie.

,,Sam, mrzí ma to," pohľad zapichnutý v zelenom chlpatom koberci, plecia zvesené a ruky na stehnách. ,,Poďme spať Stan." Čaj som jednoducho položila na stôl a ľahla si do postele. Stan si ľahol na svoje obvyklé miesto na zemi.

Dobrú noc.