Adrian

14-vraždiace stroje

Môj ranný úsmev ihneď prekazilo pomyslenie na Adrianovu trigovicu stále u mňa v izbe. Prečo proste neodkráčala k nemu domov? Síce by to bolo milé, ale bohužiaľ takéto veci sa na svete nedejú. To znamená, že sa s ním dnes musím opäť stretnúť, a čeliť jeho vôni, jeho pohľadu, jeho úsmevu, celému Adrianovi. A aj jeho dotyku pri tom, ako mu ju budem podávať, pomyslela som si.

Samantha; 9:45: Ahoj, máš dnes chvíľku? Musím ti vrátiť tvoju mikinu

Adrian; 9:48: Jasné, večer?

Samantha; 9:50: Fajn.

Snáď už bude tma a nebude vidieť moje rozpaky, a to, ako sa od hanby červenám. Ak by som si ja hlúpa na seba niečo vzala, nebol by musel mi ju požičať a teraz by som nebola v takejto šlamastike. No ale, nezostáva mi nič iné ako to hravo zvládnuť. Ale aj tak je to len maličkosť...len trigovica, nič viac. Asi nikdy som asi nebola tak v strese ako v tej chvíli. Kvôli jednému kusu oblečenia.

***

,,Ahoj," slabo zakýval s rukou na pozdrav, usmial sa, a hneď nato mu ruka vystrelila rozpačito k jeho zátylku. ,,Ahoj," hanblivo som sa zazubila a v rukách som stále zvierala jeho trigovicu, ktorú mi včera požičal. Ruky som ihneď aj s trigovicou vystrčila k nemu. ,,Vďaka za požičanie...a prepáč, že som ti ju včera nevrátila," podala som mu ju a ruky som si zastrčila do vrecák teplákov. ,,To nič, rado sa stalo!" usmial sa a s trigovicou zamával vo vzduchu. Už sa začal otáčať na odchod, a ja som spravila opatrný krok vzad, smerom k bytovke. ,,Tak do skorého videnia?" v očiach mu prebehlo pár iskričiek nadšenia a nádeje. ,,Do skorého videnia," usmiala som sa naňho a zamávala som mu. Spokojne sa otočil na odchod a už kráčal domov. Ja som sa razom otočila a vybehla som k bytovke. Šla som do bytu pešo namiesto výťahu, schody som brala po dvoch. Pri dverách som sa práve míňala s mamou, odchádzala preč. ,,Kam ideš?"

,,Ideme s Candy k Freddymu. Teda, najskôr po ňu idem autom do knižnice a potom na večeru k Freddymu. Nevypijem ani kvapku alkoholu ani ak ma bude Candy prehovárať, nemaj strach zlatko. A mám ti priniesť Freddyburger?" mama si zapla remienok na topánke a vzpriamila sa. Stisla mi dlaň a do kabelky si dávala kľúče.

,,Páni, šla by som s vami! Ale dobre viem, že nechcem počúvať Candyne poznatky o jej jednonocovkách...takže Freddyburger a extra veľké hranolky budú stačiť...alebo nie! Pozvem Stana, aspoň nebudem sama. Takže pokojne choď, zabav sa, fajči, skúšaj drogy a pi, ja sa u Freddyho zastavím," povedala som so snahou napodobniť mamin hlas, pri jej typickej vete o tom, čo môžem robiť keď idem von. Rozosmiala sa a pochopiteľne, ja spolu s ňou. Len prikývla, vzala si kľúče od auta a vyparila sa. Vytiahla som si z vrecka telefón a vytočila som Stanovo číslo.

,,Sam? Deje sa niečo?"

,,Ahoj Stan! Nie, kdeže. Len som ťa chcela pozvať na jedlo k Freddymu. Mama šla s Candy a nechcem tu zostať sama a počúvať ticho, takže ak máš chuť rušiť nočný kľud, napchávať sa jedlom od Freddyho a tancovať na Britney Spears, tu je to správne miesto." ukončila som svoj monológ na jeden nádych a s prekríženými prstami som sa modlila aby prišiel. ,,Desať minút, beriem bicykel," okamžite odpovedal s pobavením v hlase. ,,Čakám na ceste!" zložila som, vzala som si kľúče, zamkla som a vyšla som von. Sadla som si na bicykel a čakala som, kým sa Stan dogúľa na jeho vraždiacom stroji.

Z diaľky som ho spoznala, prefrčal okolo mňa ani nezastavil, zamával mi a ja som sa na bicykli rozbehla za ním.

,,Mama nebude doma skôr ako o druhej, ver mi. Takže môžme byť vonku doosť dlho a spoznávať nočnú tvár nášho mesta,"

,,Fajn to sa mi páči! Ach, teším sa na jedlo," zasnene preniesol keď sme prechádzali cez prázdnh križovatku a onedlho sme už brzdili bicykle pri Freddym.

,,Ahoj Freddy! Dvakrát Freddyburger, jedny extra veľké hranolky, stredne veľký kýblik pikantných krídeľok a dve stredné koly prosím. Ach áno a ešte dve jablkové palacinky. A prosím ťa zabaľ mi to všetko do tašky." Freddy, majiteľ zhruba v päťdesiatke, sa zasmial a podal objednávku čašníčke čo mierila do kuchyne.

Freddy tu už funguje nejaký ten piatok a stále je to tu rovnaké. Len majiteľ je už o niečo starší. Freddy, podľa ktorého sa to aj volá, je milý pán v stredných rokoch. Má manželku a dve deti. Mama sa s ním pozná od základky. Bol o ročník vyššie a chodili spolu, asi tri týždne.

Vzala som si tašku s tou kopou jedla, ktorú som objednala a na pult som položila presnú sumu peňazí. Odišla som skôr než si ma všimla mama a nasadla som aj so Stanom na bicykel(vraždiaci stroj).

Usadili sme sa u mňa na posteli, začali sme jesť, vychvaľovať jedlo a zapíjali sme to kolou. Keď sme boli dostatočne najedení, vyhodila som odpadky a rozhodli sme sa spáliť to nespočetné množstvo kalórií na bicykloch. Jazdili sme po meste, keďže bolo už niečo po desiatej, počet obyvateľov vonku sa výrazne zmenšil a my sme mohli jazdiť po chodníku, po stredovej čiare na ceste alebo po bežeckej dráhe na dvore školy.

Leto sa blížilo viac a viac, fúkal slabý teplý vánok a bolo veľmi príjemne. Stan veľmi ochotne pustil z jeho telefónu naozaj Britney a jej hity z časov, keď sa z nej ešte nestávala troska. Záživne a skúsene sme si spievali text a zdravili sme semafory až pokiaľ nás z nášho vyčíňania nevyrušili silné svetlá auta. Začalo trúbiť a približovalo sa tak, že ak by som Stana nepotiahla za tričko ku mne, zrazilo by ho. Takto sme len skončili na zemi spolu s našimi bicyklami. ,,Si v poriadku? Nechápem čo to bolo za hlupákov. No a vyzerá to tak, že naše vraždiace stroje nie sú až také vraždiace," uchechtla som sa a oprášila som si kolená.

,,Som v pohode. Vďaka." odvetil a postavil sa zo zeme on a potom pomohol na nohy aj mne. Bicykle sme nechali bicyklami a len sme sa pozerali za autom, z ktorého strechy vystrčil hlavu výrazne opitý chalan a začal za nami kričať nejaké hatlaniny. Obaja sme len pokrútili hlavou a ja som si ľahla na cestu.

,,Čo to robíš?"

,,Ležím na ceste. Je to fajn, pridaj sa," zasmiala som sa a čakala som kým si vedľa mňa ľahne.

,,Hej je to fajn," usmial sa a nastalo medzi nami príjemné ticho.

Užívala som si túto chvíľu a rozmýšľala som, čo by sa stalo ak by šlo auto. Zem však bola teplá, semafory už len preblikovali naoranžovo a nebyť pouličných lámp, videli by sme aj na hviezdy.

Ak by takéto malo byť aj leto, nech už je koniec júna.