Môj ranný úsmev ihneď prekazilo pomyslenie na Adrianovu trigovicu stále u mňa v izbe. Prečo proste neodkráčala k nemu domov? Síce by to bolo milé, ale bohužiaľ takéto veci sa na svete nedejú. To znamená, že sa s ním dnes musím opäť stretnúť, a čeliť jeho vôni, jeho pohľadu, jeho úsmevu, celému Adrianovi. A aj jeho dotyku pri tom, ako mu ju budem podávať, pomyslela som si.Samantha; 9:45: Ahoj, máš dnes chvíľku? Musím ti vrátiť tvoju mikinu
Adrian; 9:48: Jasné, večer?
Samantha; 9:50: Fajn.
Snáď už bude tma a nebude vidieť moje rozpaky, a to, ako sa od hanby červenám. Ak by som si ja hlúpa na seba niečo vzala, nebol by musel mi ju požičať a teraz by som nebola v takejto šlamastike. No ale, nezostáva mi nič iné ako to hravo zvládnuť. Ale aj tak je to len maličkosť...len trigovica, nič viac. Asi nikdy som asi nebola tak v strese ako v tej chvíli. Kvôli jednému kusu oblečenia.
***
,,Ahoj," slabo zakýval s rukou na pozdrav, usmial sa, a hneď nato mu ruka vystrelila rozpačito k jeho zátylku. ,,Ahoj," hanblivo som sa zazubila a v rukách som stále zvierala jeho trigovicu, ktorú mi včera požičal. Ruky som ihneď aj s trigovicou vystrčila k nemu. ,,Vďaka za požičanie...a prepáč, že som ti ju včera nevrátila," podala som mu ju a ruky som si zastrčila do vrecák teplákov. ,,To nič, rado sa stalo!" usmial sa a s trigovicou zamával vo vzduchu. Už sa začal otáčať na odchod, a ja som spravila opatrný krok vzad, smerom k bytovke. ,,Tak do skorého videnia?" v očiach mu prebehlo pár iskričiek nadšenia a nádeje. ,,Do skorého videnia," usmiala som sa naňho a zamávala som mu. Spokojne sa otočil na odchod a už kráčal domov. Ja som sa razom otočila a vybehla som k bytovke. Šla som do bytu pešo namiesto výťahu, schody som brala po dvoch. Pri dverách som sa práve míňala s mamou, odchádzala preč. ,,Kam ideš?"
,,Ideme s Candy k Freddymu. Teda, najskôr po ňu idem autom do knižnice a potom na večeru k Freddymu. Nevypijem ani kvapku alkoholu ani ak ma bude Candy prehovárať, nemaj strach zlatko. A mám ti priniesť Freddyburger?" mama si zapla remienok na topánke a vzpriamila sa. Stisla mi dlaň a do kabelky si dávala kľúče.
,,Páni, šla by som s vami! Ale dobre viem, že nechcem počúvať Candyne poznatky o jej jednonocovkách...takže Freddyburger a extra veľké hranolky budú stačiť...alebo nie! Pozvem Stana, aspoň nebudem sama. Takže pokojne choď, zabav sa, fajči, skúšaj drogy a pi, ja sa u Freddyho zastavím," povedala som so snahou napodobniť mamin hlas, pri jej typickej vete o tom, čo môžem robiť keď idem von. Rozosmiala sa a pochopiteľne, ja spolu s ňou. Len prikývla, vzala si kľúče od auta a vyparila sa. Vytiahla som si z vrecka telefón a vytočila som Stanovo číslo.
,,Sam? Deje sa niečo?"
,,Ahoj Stan! Nie, kdeže. Len som ťa chcela pozvať na jedlo k Freddymu. Mama šla s Candy a nechcem tu zostať sama a počúvať ticho, takže ak máš chuť rušiť nočný kľud, napchávať sa jedlom od Freddyho a tancovať na Britney Spears, tu je to správne miesto." ukončila som svoj monológ na jeden nádych a s prekríženými prstami som sa modlila aby prišiel. ,,Desať minút, beriem bicykel," okamžite odpovedal s pobavením v hlase. ,,Čakám na ceste!" zložila som, vzala som si kľúče, zamkla som a vyšla som von. Sadla som si na bicykel a čakala som, kým sa Stan dogúľa na jeho vraždiacom stroji.
Z diaľky som ho spoznala, prefrčal okolo mňa ani nezastavil, zamával mi a ja som sa na bicykli rozbehla za ním.
,,Mama nebude doma skôr ako o druhej, ver mi. Takže môžme byť vonku doosť dlho a spoznávať nočnú tvár nášho mesta,"
,,Fajn to sa mi páči! Ach, teším sa na jedlo," zasnene preniesol keď sme prechádzali cez prázdnh križovatku a onedlho sme už brzdili bicykle pri Freddym.
,,Ahoj Freddy! Dvakrát Freddyburger, jedny extra veľké hranolky, stredne veľký kýblik pikantných krídeľok a dve stredné koly prosím. Ach áno a ešte dve jablkové palacinky. A prosím ťa zabaľ mi to všetko do tašky." Freddy, majiteľ zhruba v päťdesiatke, sa zasmial a podal objednávku čašníčke čo mierila do kuchyne.
Freddy tu už funguje nejaký ten piatok a stále je to tu rovnaké. Len majiteľ je už o niečo starší. Freddy, podľa ktorého sa to aj volá, je milý pán v stredných rokoch. Má manželku a dve deti. Mama sa s ním pozná od základky. Bol o ročník vyššie a chodili spolu, asi tri týždne.
Vzala som si tašku s tou kopou jedla, ktorú som objednala a na pult som položila presnú sumu peňazí. Odišla som skôr než si ma všimla mama a nasadla som aj so Stanom na bicykel(vraždiaci stroj).
Usadili sme sa u mňa na posteli, začali sme jesť, vychvaľovať jedlo a zapíjali sme to kolou. Keď sme boli dostatočne najedení, vyhodila som odpadky a rozhodli sme sa spáliť to nespočetné množstvo kalórií na bicykloch. Jazdili sme po meste, keďže bolo už niečo po desiatej, počet obyvateľov vonku sa výrazne zmenšil a my sme mohli jazdiť po chodníku, po stredovej čiare na ceste alebo po bežeckej dráhe na dvore školy.
Leto sa blížilo viac a viac, fúkal slabý teplý vánok a bolo veľmi príjemne. Stan veľmi ochotne pustil z jeho telefónu naozaj Britney a jej hity z časov, keď sa z nej ešte nestávala troska. Záživne a skúsene sme si spievali text a zdravili sme semafory až pokiaľ nás z nášho vyčíňania nevyrušili silné svetlá auta. Začalo trúbiť a približovalo sa tak, že ak by som Stana nepotiahla za tričko ku mne, zrazilo by ho. Takto sme len skončili na zemi spolu s našimi bicyklami. ,,Si v poriadku? Nechápem čo to bolo za hlupákov. No a vyzerá to tak, že naše vraždiace stroje nie sú až také vraždiace," uchechtla som sa a oprášila som si kolená.
,,Som v pohode. Vďaka." odvetil a postavil sa zo zeme on a potom pomohol na nohy aj mne. Bicykle sme nechali bicyklami a len sme sa pozerali za autom, z ktorého strechy vystrčil hlavu výrazne opitý chalan a začal za nami kričať nejaké hatlaniny. Obaja sme len pokrútili hlavou a ja som si ľahla na cestu.
,,Čo to robíš?"
,,Ležím na ceste. Je to fajn, pridaj sa," zasmiala som sa a čakala som kým si vedľa mňa ľahne.
,,Hej je to fajn," usmial sa a nastalo medzi nami príjemné ticho.
Užívala som si túto chvíľu a rozmýšľala som, čo by sa stalo ak by šlo auto. Zem však bola teplá, semafory už len preblikovali naoranžovo a nebyť pouličných lámp, videli by sme aj na hviezdy.
Ak by takéto malo byť aj leto, nech už je koniec júna.
YOU ARE READING
Adrian
Teen FictionAdrian Black. Devätnásť rokov. Milujem ho, on mňa nie. Čo k tomu dodať? Úžasný cover by: @NikyStilinska ❤