Reason to Live or to Die

1. kapitola - Dúfam, teda verím...

Sedela som vo vlaku smerujúceho do južného Talianska. Pomaly sa stmievalo a z okna bolo vidno ako sa začali zjavovať prvé hviezdy. Starká mi vždy vravievala, že z hviezd sa na nás pozerajú naši zosnulí priatelia. Nikdy som tomu skutočne neverila, pretože v detstve som rada čítala encyklopédie a vedecké knižky, podľa ktorých toto nebolo možné. Momentálne som si priala aby som sa do tých čias vrátila. Možno aj to bol dôvod prečo som tam smerovala - do domu kde kedysi bývali moji starí rodičia. Dúfala som že keď tam prídem tak sa budem cítiť akoby som sa vrátila v čase. Z môjho zamyslenia ma však niekto vyrušil.

,,Signora mi mostri il tuo biglietto?" povedal nejaký muž a chvíľu mi trvalo kým som prišla na to že je revízor.

Kým som rozmýšlala čo povedal tak sa ma opýtal znova:,,Ukážete mi Váš lístok prosím?" pozrel sa na mňa trochu namrzeným pohľadom. 

,,Áno, tu je" ukázala som mu ho a  posunul sa o pár krôčkou ďalej aby sa spýtal ďaľších.

Uvedomila som si že som takmer úplne zabudla po taliansky. Aspoň že vedel po anglicky, pomyslela som si. Na prvý pohľad som sa mu mohla zdať ako domáca. Veľa ľudí hovorilo že sa podobám na môjho otca a že mám vraj také talianské črty tváre čomu som sa vždy zasmiala. Po dlhšej chvili som si vybrala z tašky mapu. Trikrát som skontrolovala či idem správne až som ju napokon zatvorila. Cestovania som mala už plné zuby. Letela som deväť hodín z New Yorku do Palerma, odtiaľ teraz cestujem vlakom a potom ešte musím nastúpiť na autobus, ktorý ma donesie až do ciela - do dedinky Nuova Campagna. Najviac ma nahnevalo že vlak meškal asi hodinu a chvíľkami som rozmýšlala či sa nevrátim späť na letisko a neodletím späť do New Yorku. Musela som si v sebe hovoriť: som Anna Ravaldi a keď si niečo zmyslím tak sa aj stane. Hoci som mala 23. rokov stále som bola poverčivá. Takisto som sa nevedela zbaviť pocitu že cestujem do ničoty. Palermo ešte vyzeralo dobre ale keď som sa pozerala von oknom kade ideme teraz, chytala ma panika. Ako som tak pozerala, vynorili sa mi spomienky na liečebňu. Dvakrát ma potom striaslo. Bolo to asi najhorších desať mesiacov v mojom živote. Liečila som sa tam na moju drogovú závislosť. Áno, presne tak. Je to moja temná stránka. Dostala som sa tam potom čo ma vyhodili z univerzity. Odvtedy ma celá rodina považuje za čiernu ovcu. Dokonca aj moja matka mi do očí povedala že ma už nikdy nechce vidieť. To ma bolelo asi najviac zo všetkého. Ešte aj teraz mi do očí vošli slzy. Chcela som vtedy spáchať samovraždu. Vtedy som si však povedala že skúsim na chvíľu zmiznúť a zistím či niekomu nebudem chýbať. O čom to tu vlastne hovorím, veď ja nikomu nebudem chýbať vari ani posmrti! To už mi aj stačilo na to aby som začala nariekať. Dokonca aj pani za mnou sa na mňa pozrela a spýtala sa ma či som v poriadku. Keď som prestala slziť, chytil ma pocit únavy. Oprela som sa o sedadlo a netrvalo dlho a upadla som do hlbokého spánku.