Reason to Live or to Die

19.kapitola - V dedine je rušno?!

O svoj život som sa bála nie pred hodinou, ale teraz. Uháňali sme po nebezpečných kopcoch späť do dediny. Nepoznala som tých ľudí, no bola som si istá že sú schopný všetkého. Strielali po nás, a jedna guľka ma minula iba o vlas.

,,Kto sú tí ľudia, od ktorých si si požičal?!" nahnevane som zvreskla Leovi do ucha.

Nervózne vzdychol a potom povedal: ,,Pracujú pre Luciusa Barbadossu, známeho "podnikateľa",inak povedané úžerníka. Toto sú jeho ľudia, Rusi ktorí pre neho pracujú..." povedal nervózne.

Vysvetľovalo by to, prečo rozprávali po anglicky, no táto skutočnosť ma neupokojila. Možno to nie sú mafiáni, no neznamená to, že nie sú nebezbeční.

V hlave som si premietala scenáre, čo sa asi stane keď dorazíme späť do dediny. Ja ako pravý optimista, som myslela hneď na najhoršie.

Pri zákrute na začiatku dediny sme vrazili do pouličnej lampy, no Leovi to bolo takmer jedno. Z hrdla sa mi vydral malý vzlyk, no vzápätí sme už boli späť na Strada Principale. Auto tých úžerníkov som spozanala takmer hneď. Vybehli sme z auta a smerovali sme rovno k nim. V aute nesedel nikto ale v tej chvíli sme ich zbadali na druhej strane cesty. Zbrane mali namierené na nás. Jeden z nich držal za tričko Felixa a surovo ho ťahal cez cestu. Muži na druhej strane odložili zbrane a muž na našej strane sotil Felixa na zem, rovno k našim nohám.

,,Caparelli, tú pôžičku splatíš do troch týždňov, inak sa jedného rána zobudíš vo svojom vlastnom dome, ktorý bude v plameňoch!" zavrčal ten ktorý peniaze vymáhať prišiel ako prvý, jeho prízvuk naozal znel trocha rusky.

Všetci traja nasadli späť do auta, a uháňali preč. Ľudia zo susedných domov sa zutekali von na ulicu, a o pár minút sa tu ukázala aj polícia. Pravdepodobne ju zavolali susedia. Ani som netušila koľko obyvateľov má vlastne Nuova Campagna. Teraz som videla každého jedného, a pozerali práve na nás.

Felix sa opatrne postavil, a ja som pomohla Leovi zobrať ho späť do domu. Len čo sme ho položili späť na postel, zaspal. Dnu sa vrútili policajti. Chceli hovoriť s Leom, mňa však poslali, aby som sa vrátila späť domov. Prekvapilo ma, že so mnou hovoriť nechceli, no bola som vlastne aj rada.

Len čo som sa vrátila domov, v bráne stál strýko.

,,Anna, si v poriadku? O tej prestelke hovorí hádam celá dedina!" povedal a objal ma.

Vošli sme dnu a ako prvé som sa šla osprchovať, aby som zo seba zmyla tú špinu. Napísala som Leovi asi tri esemesky, no keď neodpisoval, dostala som strach. Súčastne som kypela od hnevu, a bála sa.

Keď som sa vrátila späť do kuchyne, na stole ležali poháre s kávou a tanier s neidetifikovateľným obsahom, pravdepodobne to bolo nejaké jedlo. Strýko už evidentne zasa varil.

,,Poď, musíš sa najesť," povedal a ukázal smerom na tanier.

Opatrne som si sadla na stoličku a odpila som si z kávy.

,,Čo sa to tam stalo? Kto boli tí ľudia? Veď po vás strielali, mohli ti ublížiť!"

,,To je priveľa otázok naraz," otrávene som skonštatovala.

Nahnevane pleskol do stola a povedal: ,,Dočerta Anna, ak si si nevšimla, tak som z teba úplne vystresovaný! Neviem čo sa to tam udialo, no som si istý že tí muži boli nebezpeční! Vysvetlíš mi to už prosím ťa?!"

,,Prepáč ja len... hovorí ti niečo meno Lucius Barbadossa?" povedala som zamyslene.

Hlavne som sa snažila nepozerať sa mu do očí. Videla som v nich otca. Až teraz som si všimla ako sa na seba strašne podobajú... Pripomenulo mi to časy, keď bol na nás s mamou otec agresívny kvôli práci. Preplakala som vtedy nejednu noc.