Reason to Live or to Die

12.kapitola - Na smútok pomôže flirt

Ďalšie ráno som sa rozhodla ísť do nemocnice za Felixom. Vedela som že to pre mňa nebude jednoduché, a že sa tam možno aj zrútim, ale rozhodla som sa to skúsiť. Nechcela som ísť sama, tak som zavolala strýkovi či so mnou nepôjde za ním do nemocnice.

Najbližšia nemocnica bola až v meste Altofonte, asi 30 km on Nuova Campagny. Tu bol ubytovaný aj Felix. Cesta viedla cez kopce ale strýko šoféroval veľmi opatrne. Keď sme tam dorazili, na recepcii sme sa spýtali, kde je ubytovaný. Ležal na izbe 184, na oddelení ľahkých až ťažkých zranení. Eleanor mi vravela, že počula od niekoho z dediny, že už ho neuspávajú, takže bude pri vedomií. Ešte predtým, ako sme sa k nemu vybrali, odskočila som si. Keď som však otvárala dvere, uvidela som Lea ako išiel po chodbe. Rýchlo som za sebou zatvorila dvere a schovala som sa. Mávla som aj strýkovi, ten však nepochopil čo som sa mu snažila naznačiť.

,,Anna o čo ide?" nechápavo sa spýtal.

Nič som mu však vysvetľovať nemusela, v tej chvíli Lea uvidel a nenápadne sa otočil. Spoza dverí som načúvala, o čom sa Leo rozprával so sestričkou.

,,Si prega di chiamare me, se ci sarà un medico, voglio parlare con lui..."

Povedal jej, že mu má zavolať ak tu bude niektorí z doktorov. 

Sestrička sa naňho súcitné pozrela, niečomu mu pošepkala a objala ho. Mala v tvári taký prešibaný úsmev keď sa objímali. Pocítila som taký zvláštny pocit. Ja som asi žiarlila! Ešte teraz som si spomenula na to, ako ma Leo odstrčil keď som ho chcela predvčerom objať. Počkala som kým úplne nezmyzol z dohľadu, odskočila som si a poriadne som si umyla tvár. Záchody tu boli riadne špinávé a aj riadne zapáchali. 

,,Všetko v poriadku?" spýtal sa strýko keď som odtiaľ vyšla.

Zhlboka som sa nadýchla a povedala som: ,,Áno,"

Ešte raz som sa zhlboka nadýchla predtým než som otvorila dvere do izby kde ležal Felix. Opatrne som vošla a poobzerala som sa. Izba bola až na deviatom poschodí takže mala celkom slušný výhľad. Na samotnom kraji som uvidela ležať Felixa. Bol v hlbokom spánku, ale nemohol byť celkom uspatý. Ukázala som strýkovi nech je ticho a opatrne som prišla k jeho posteli. Na posteli mal napísané záznamy. Pozrela som sa na ne. Boli po taliansky, no prečítať som ich nemohla lebo boli napísané nečitateľne. Bol celý úplne bledý a vyzeral takmer po smrti. To že žije sa dalo zistiť iba pulzom a tichým chrápaním. Mala som čo robiť aby som sa nerozplakala. Celá táto situácia ma mimoriadne mrzela a trápila, nemohla som kvôli nej ani poriadne spávať. Dokonca som kvôli nej aj prvýkrát za desať rokov vkročila do kostola a pomodlila som sa za neho. Strýko iba nehybne stál na druhom konci izby a čakal na mňa. V tvári mal však zúfalý výraz a videla som že aj jeho táto situácia trápila. Ešte posledný krát som sa na neho pozrela a vybrala som sa k dverám. Nebudem plakať...nebudem plakať...nebudem pla... stále som si v sebe vravela. Nemo som utekala po chodbách nemocnice a ani strýko za mnou nestíhal. Cesta domov bola mimoriadne dlhá a chladná, hoci bol stred leta a vonku asi tridsať stupňov. Strýko zastal pred vinohradmi a pozval ma dnu.

,,Pamätáš si na to keď si bola ešte malá a presne v týchto vinohradoch si nešťastne spadla?" snažil sa ma rozveseliť.

,,Áno, strašne som vtedy plakala, hoci to až tak zas nebolelo..."

,,Mala si tam vtedy iba malý škrabanec, no plakali si akoby si si niečo zlomila!" povedal a usmial sa.

,,Tu máš, spravil som ti na rozveselenie," povedal a podal mi pohár plný zmrzliny.

Keď som ju dojedla, rozlúčila som sa, vypočula som si povzbudzujúce slová strýka Roberta a šla som domov. Nemala som náladu nič robiť, tak som si zapla na notebooku zopár filmov ktoré som pred pár rokmi úplne zbožňovala. Tieto mi najviac pripomínali domov. Otvorila som celý balíček čokolády a celý som ho zjedla. Cítila som sa o niečo lepšie. Zalahla som do postele a spala som asi tri hodiny, hlavne že som sa už konečne po asi štyroch dňoch dobre vyspala. Z tašky som si potom vytiahla knižku Hostiteľ a začala som ju čítať. Túto knihu som čítala už asi pätnásťkrát, ale naposledy to bolo asi pred štyrmi rokmi. Bola to moja najobľúbenejšia kniha hneď po Anne zo zeleného domu. Aj tú som tu mala zo sebou teraz som si ju však čítať nechcela. Zapípal mi mobil. Pozrela som sa na displej, bola to správa od Eleanor. Napísala mi či sme naozaj boli v nemocnici za Felioxom. Nasledovalo ešte asi hodinové písanie o tom čo sa udialo v nemocnici. Napísala som jej aj o Leovi a tej sestričke, a ona mi na to odpísala, že vraj to je pravdepodobne jeho ex ktorá pracuje v nemocnici ako sestrička.

,,Objímali sa tam ako naozaj!" odpísala som jej.

Bol to však teraz asi môj najmenší problém. Musela som však uznať že vyzerala naozaj dobre.

,,Kto sa s kým rozišiel?"

,,Hovorí sa že ona s ním, ale neviem to naisto... Inak bola si za ten čas čo si tu už vôbec pri mori?" napísala mi.

Sponenula som si, že som naozaj za celý ten čas čo som tu bola som veru pri mori nebola.

Eleanor moju odpoveď vytušila a na to mi znova zapípal mobil: ,,Ty ja o hodinu pred domom a vyrážame!" 

Hodina veru nebola nebola dlhý čas, tak som sa hneď začala pripravovať. Zbalila som si uterák, plavky, slnečné okuliare a trocha opalovacieho krému, teda presne toľko, koľko mi dovolili zobrať do lietadla. Keď som mala všetko vyšla som na ulicu. Eleanor som nikde nevidela tak som sa oprela o auto a čakala som. Trvalo jej asi desať minút kým sa ukázala.

,,No konečne!" povedala som jej trocha nahnevane.

Keď sme tam dorazili, myslela som že to tam bude aspoň trochu žiť, ale široko ďaleko tam skoro nikoho nebolo. Všetci boli pravdepodobne zalezený v domoch. Musela som však uznať, že pláž vyzerala naozaj krásne. Šla som sa obliecť do kapínky a lahla som si na deku. Bol tu aj menší bar, ale čašníčka v ňom vyzerala naozaj znudene. Eleanor na mňa kričala z vody a ja som jej zamávala. Ja som nemala veľmi chuť ísť do mora, tak som sa iba kochala prírodou. Pláž bola síce piesková, vo vode však boli miestami obrovské skaly. Okolo celej pláže boli vysoké útesy, ktoré presne vyzerali ako z tých akčných filmov, kde hlavný hrdina pri úteku skočí do vody a nič sa mu nestane. V realite by sa asi napichol na jednu z tých špicatých skál.

Keď už slnko nebolo celkom nad nami, začali sem prichádzať ľudia. Sadla som si k baru a objednala som si drink s názvom Swimming pool, ktorý bol celý úplne modrý.  Pomali som si ho vychutnával až kým som ho celý nedopila. Čašníčka mi na to doniesla tequilu.

,,Prepáčte, ale ja som si nič ďalšie neobjednala,"

Nezrozumiteľne mi niečo povedala a ukázala na muža sediaceho ďalej za barom. Usmial sa na mňa a zdvihol pohár. Z toho mi bolo jasné, že mi ho objednal on. Jeden nevinný flirt mi nezaškodý, povedala som si. Usmiala som sa na neho naspäť a on si sadol vedľa mňa. Začal mi niečo hovoriť, ja som mu nato hneď povedala že nie som odtiaľto, a po taliansky veľmi neviem.

,,Aha, takže cudzinka..." povedal.

,,Tak nejak," povedala som.

,,Ja som Tulio," predstavil sa.

,,Ja som Anna,"

Vypili sme tequilu a chvílu sme sa rozprávali o témach ako počasie, politika a o podobných veciach. Potom ma však pozval do tanca. Najskôr som drsne odmietla ale potom ma tam aj tak vytiahol. Tancoval celkom dobre a aj telo mal vyšportované. Pri tanci ma chytil za zadok, a ja som si to samozrejme nechala. V tej chvíli tam však dobehla nejaká ženská a začala na neho nahnevane ziapať. Hneď mi bolo jasné že to bude jeho priateľka. Čudovala som sa, že som si nevšimla skorej ten zásnubný prsten na jeho prsteníku. Na susednom stole som uvidela nedopitý nápoj, pravdepodobne pivo, ale dalo sa ťažko identifikovať. Vzala som ho a vyliala som ho na Tulia.

,,To máš za to že tu flirtuješ s turistkami a pritom si zadaný!"

Rýchlo som odišla, no nemohla som si pomôcť začala som sa strašne smiať. Toto mi naozaj zlepšilo náladu.

,,Ale tu si Anna, všade som ťa hladala, kde si bola?" spýtala sa ma Eleanor.

,,Ale nikde..." veselo som povedala.

Nechápavo sa na mňa pozrela. Išli sme pobaliť všetky veci a ešte prednašim odchodom sme boli svedkami krásneho západu Slnka.