Reason to Live or to Die

13. kapitola - Stratená v Palerme

Túto časť venujem Emmus113 :)

Nasledujúce dni som pokračovala v písaní môjho románu. Písala som zrovna kapitolu, kde Madison (hlavná hrdinka ako som ju pomenovala), stretne v nemocnici svojich bývalích priateľov, ktorým bude úplne ľahostajná. Celému tomuto príbehu som však nevedela vymyslieť meno. Rozmýšlala som nad niečim ako To čo máš si začneš vážiť až keď o to prídeš, alebo nad niečim takým. Zavolala som Eleanor, či mi s tým nepríjde pomôcť, a ona mi odpovedala, že príjde asi o dvadsať minút. Dovtedy som sa stihla najesť.  O pár minút na to niekto zazvonil a ja som vybehla von. Najprv som si myslela, že to bude Eleanor, potom som však uvidela v bráne stáť poštárku. Nezrozumiteľne niečo zamumlala a ukázala mi kde to mám podpísať. Do ruky mi podala malú béžovú-vyzdobenú obálku. Mne niekto posiela poštu? Nemohla som to mu uveriť!  Bola tam adresa niekoho kto býval v New Yorku, tá adresa mi však nič nehovorila. Vošla som dnu a opatrne otvorila. Stálo v nej:

Vážená slečna Anna Ravaldiová,

Srdečne vám oznamujeme že ste boli pozvaná na svadbu Rachel Edwardsovej a Jakea Westa. Tento mladý pár spečatí svoj manželský sľub 14. septembra 2014 o 14:00 v kostole svätého Jána. Tešíme sa na vás.

,,Čo to kurva!?" zvreskla som a obálku som pokrčila a vyhodila do koša.

Nenormálne ma to vytočilo. Celou silou som kopla do kresla a nahnevane som sa schúlila. Bol taký idiot až mi ho bolo ľúto. V očiach sa mi nachvílu zjavili slzy no potom som si uvedomila že to nemá zmysel preňho plakať. Som zvedavá kedy si Rachel všimne, že Jake ju iba využíva, pretože ona pochádza z bohatej rodiny.

Keď som sa trochu ukľudnila sadla som si späť do kuchyne k notebooku. V tej chvíli niekto zazvonil, a tentokrát to bola naozaj Eleanor.

,,Všetko v poriadku?"

,,Nie..." povedala som a vytiahla som z koša pokrčenú obálku ktorú som jej následne aj podala.

,,To je teda iný somár!" zvreskla.

,,To teda je, a možno aj niečo horšie..." povedala som chladne.

,,Nemá zmysel sa kvôli nemu trápiť, je to obyčajný idiot!"

,,Ja viem..." povedala som.

,,A je tá Rachel aspoň pekná?"

,,Eleanor!"

,,Prepáč..." povedala ale ani jedna z nás sa nemohla zdržať smiechu.

Keď sme sa dosmiali, ani neviem z čoho, obe sme sa pozreli na to, čo som doteraz napísala.

,,Páni moji koľko mesiacov to prosím ťa píšeš, veď  to má asi dvesto strán!"

,,No, pár dní..."

Obe sme sa zhodli, že najlepší názov bude: ,,Dievča čo (ne)malo všetko.

,,Ten názov sa až podozrivo podobá na môj život!" pobavene som dodala.

Keď sme ten názov vymysleli asi po pol hodine, obe sme sa vybrali von.

,,Poznám tu jednu vynikajúcu pizzeriu, neďaleko odtiaľto, ak by si mala záujem..."

,,Nie ďakujem, už som jedla," povedala som a rozlúčili sme sa.

Doma som si opäť na internete pozerala ponuky práce, najbližie pracovné miesta boli až  v mestách asi 30 km odtiaľto. Auto som však nemala, tak som si pozrela autobusové spoje, žiadny však nešiel pred deviatou, a Eleanor by som nemohla každý deň naháňať či mi nepožičia auto. Spočítala som si peniaze plus stav na kreditnej karte a zhodnotila som, že ak mi peniaze nevíjdu, budem si musieť požičať od strýka.