Reason to Live or to Die

3. kapitola - Po daždi zas slnko svieti

Ďalšie ráno bolo mimoriadne daždivé. Ráno som preto začala s upratovaním. Vyčistila som celú obývačku a spálňu. Kuchyňa mala byť ďalšia, ale zistila som, že si budem musieť skočiť do obchodu nakúpiť aspoň nejaké zásoby. Chladnička sa zdala že funguje. Predsa bolo to len pár mesiacov, čo tu nikto nebýval. Mama chcela po dedkovej smrti dom predať, ale usúdila že tak neurobí, pretože dom nebol práve v najlepšom stave. Začal tu teda pomaly chátrať. Keď som sem prišla, dala som si však predsavzatie, že tento dom dám do poriadku. Obávala som sa, že to nebude také jednoduché. Musím teda začať pekne od začiatku. Už som sa obliekala, keď som zistila, že nemám u seba dáždnik. Nemohla som si ho zobrať, nakoľko by mi ho na letisku aj tak vzali. Mňa blbú ani nenapadlo aby som si na seba dala aspoň kapucňu, bezhlavo som utekala až k autobusovej zastávke. Ďalší autobus prišiel asi o desať minút, a za ten čas som slušne zmokla takmer až do nohavičiek. Samozrejme aj šofér autobusu na mňa zazeral, tak tak zadržal smiech.

,,Vy určite nie ste odtiaľto" prihovoril sa ku mne po anglicky.

,,Nie to veru nie som, som z New Yorku" povedala som.

,,A čo sem privádza takú mladú slečnu ako ste vy? Táto dedina má od New Yorku teda hodne ďaleko."

,,To teda má, ani sama neviem ako som sa sem vlastne dostala" so smiechom som dodala.

Chvíľu sme sa potom ešte rozprávali. Povedala som mu, aké je to v New Yorku, o tom že tu kedysi bývali moji starí rodičia. Dedina má málo obyvateľov, tak vysvitlo, že ich poznal.

,,Carlo bol dobrý chlap, a Francesca bola najlepšia kúchárka v celom okrese!" dodal.

,,Tento svet je ale malý..." povedala som.

,,Nie, nie táto dedina je malá! povedal posmešne, keď sme sa už blížili k zastávke kde som vystupovala.

Keď som konečne vystúpila, zistila som že ani toto mesto nevyzerá bohvieako. Uvedomila som si, že na najbližšie potraviny som sa mala spýtať šoféra, a nie tu teraz naháňať cudzích ľudí. Ako prvého som zbadala postaršieho pána s paličkou a ten mi povedal, aby som išla rovno a na konci ulice zabočila. Evidentne sa na mne uškieral, lebo videl, aká som bola celá premočená. Najkomickejšie bolo asi to, že tu svietilo slnko. Pripomenulo mi to staré porekadlo, ktoré starký používal - ,,Po daždi zas slnko svieti." Tak som prebehla cez ulicu a šla som smerom, ktorým mi poradil ten dedko. Celý čas zo mňa kvapkala voda a keď som dorazila k potravinám, zistila som že otvárajú až o piatej. Pozrela som sa na hodinky a bolo asi pol piatej. Typické... Taliani si dávajú poobede siestu a ožívajú až k večeru. Oprela som sa o plot a čakala som. Obchod nakoniec otvoril až o desiatej minúte po piatej, a vtedy mi už naozaj škvŕkalo v bruchu. Nakúpila som hromadu vecí, nakoľko je od dediny obchod veľmi ďaleko. Ako som tak behala po obchode a zháňala veci, všimla som si, že ma niekto pozoruje. A veru, bola to opäť tá moja šialená suseda, ktorá ma sledovala aj včera, keď som prišla. Znepokojil ma ten jej pohľad ktorým na mňa pozerala. Zobrala som ešte nejaké pečivo a išla som platiť. Keď som kráčala po ceste, zbadala som môj autobus, ktorý práve odchádzal. Čo najrýchlejšie som tam dobehla a našťastie ma šofér počkal. Celou cestou som rozmýšlala kto je tá žena. Zdalo sa mi, že ju odniekiaľ poznám ale nevedela som prísť na to odkiaľ. Keď som prišla domov, poriadne som sa umyla a prezliekla som sa. Rozhodla som sa, že si niečo skúsim uvariť. Rozmýšlala som nad cestovinami s tuniakom, ale nakoniec som sa rozhodla pre špagety. Už som aj začala vykladať z poličky hrnce, keď som si všimla že niekto stojí v bráne. Videla som len ruku, tak som sa vybrala k bráne pozrieť kto tam stojí. Keď som zistila kto tam stál, zamrazilo ma.