Reason to Live or to Die

4. kapitola - V núdzi spoznáš priateľa?

Nad Nouva Campagnou svietilo to najkrajšie letné slnko. Sedela som na záhrade a bola tam so mnou aj moja suseda. Áno bola u mňa na záhrade. Celý čas na mňa pozerala ako na ducha, keď som tam medzitým jedla. Už som aj začala ľutovať že som ju pustila dnu. Povedala som jej odkiaľ som a ako sa volám. Aj ona sa mi predstavila, volala sa Eleanor Panettiere.

,,Tak čo ťa sem privádza až z New Yorku?" spýtala sa ma.

Odpoveď som si dobre rozmyslela ale napokon som jej len povedala, že preto, lebo tu bývali moji starí rodičia. Prikývla mi, ale asi tušila, že za tým bude niečo viac. Nechápala som, ako sa sem dostala tak skoro. Ešte bola v obchode keď autobus odchádzal. Musela ísť potom autom a obrovskou rýchlosťou. Desila ma, a keď som sa potom vybrala dnu do domu, išla poslušne za mnou a to ma desilo ešte väčšmi. 

,,Tuším že si tu zažila už aj prvý dážď čo?" spýtala sa.

,,Áno, aj som poriadne zmokla," odpovedala som znudene.

,,Dážď uprostred leta je tu veľmi zriedkavý, to bude asi nejaké znamenie," povedala usmiato.

Chcela som jej naznačiť, že nemám náladu, a že sa musím ďalej vybalovať, ale všetky moje pokusy povedať jej to zlyhali. Tak som tam len tak začala vybaľovať moje veci. Plánovala som tu ostať asi dva mesiace, čo je dlhá doba, a tak som chcela dať oblečenie do skrine. Keď som ju však otvorila, čakalo ma nemilé prekvapenie.

,,Myšiiiii!" zakričala som.

Eleanor hneď zobrala stojan na kvety a vyhnala ich von z domu.

,,Prosím ťa, tú skriňu radšej nepoužívaj, ak nechceš aby ti šaty rozhrízli myši." povedala a obidve sme sa zasmiali.

Už mi zrazu nepripadala taká otravná. Povedala, že ak budem chcieť, bude mi robiť doučovanie z taliančiny, a ja som sa jej zase ponúkla že jej budem robiť doučovanie z angličtiny. Vedela po anglicky celkom dobre, až na ten jej prízvuk, ktorý znel zaujímavo, miestami až komicky. Chystala som sa chystala poslednú tašku s vecami ako sú plyšáci, fotky a knihy.

,,Kto to je?" spýtala sa, a ukazovala na fotku ktorá bola hlboko v taške.

Poznala som tú fotku. Bola som na nej ja a Jake. Bola to fotka z Jakeovej narodeninovej oslavy. Stalo sa opäť to, čo som nechcela aby sa stalo. Už zase som myslela na New York, výšku, mamu, kamarátov a na liečebňu. Milovala som ho. A asi ešte aj stále ho milujem. Bol pre mňa všetko, a ja som bez neho nič. Keď bolo dobre tak bol so mnou. Ale keď som sa zrútila, tak sa tváril že ma nepozná. Neznášala som sa, a to práve preto, že som ho ešte stále milovala. 

,,Anna? Počuješ ma?" kričala na mňa Eleanor.

Videla som rozmazane a zacítila som bolesť. Tá bolesť išla však z môjho srdca. Eleanor ma aj tak nakoniec prebudila, spýtala sa, či som už v poriadku a či nemá volať záchranku. Ja som jej to však celé vysvetlila. Povedala som jej úplnú pravdu prečo som tu. Povedala som jej o univerzite, drogách a liečebni. Čakala som, že po týchto slovách so mnu nebude chcieť mať nič spoločné ale ona sa iba usmiala a utešovala ma.

,,No a čo ten Jake, bolo to s ním  vážne?" spýtala sa.

,,Neviem, či to bolo rovnako vážne preňho ako aj pre mňa, ale ja by som s ním vtedy dokázala stráviť aj celý život. Potom ma však okašľaľ a práve vtedy sa ukázalo aký bol v skutočnosti." smutne som jej povedala.

Eleanor mi začala pripadať ako fajn baba. Síce sa mi zdala najprv zvláštna, ale teraz keď som ju trochu lepšie spoznala... Klebetili sme ešte potom do večera a potom sme sa rozlúčili. Pripadala mi, ako keby som ju poznala celý život. Ešte aj dnes ráno mi pripadala zvláštna ale teraz už nie. Celý večer som ešte rozmýšlala nad svojim životom. Bola som však rada, že som tu. Táto dedina sa mi začala vari aj celkom páčiť. Posledný krát som ešte pozrela na moju fotku s Jakeom, zhasla som a išla som spať.