Reason to Live or to Die

11.kapitola - Dievča čo (ne)malo všetko

,,Ja vieš... skutočne ma to mrzí a viem že je to čiastočne aj moja vinna..." povedala som Leovi.

Sedeli sme u neho doma v kuchyni, a snažila som sa ho utešovať. Bol veľmi zničený a nervózny. Každú chvíľu kontroloval koľko je hodín a neuroticky sa škrabal. Odvtedy čo som k nemu prišla neprehovoril takmer ani slovo. Súcitne som sa na neho pozerala. Bolo mi však jasné, že takto na neho ísť nemôžem. Rozhodla som sa tak pre radikálnejšie riešenie.

,,Tak nám spravím kávu objednám pizzu a pozrieme si nejaký dobrý film, čo ty na to?" opýtala som sa ho.

,,Anna prosím ťa, ja viem že ma chceš utešiť ale najlepšie bude, ak odídeš. Spravila si toho už dosť!" povedal mierne nahnevane. 

Chvíľu sme tam na seba iba tak nemo pozerali. Uvidela som mu v očiach drobnú slzu. Priblížila som sa k nemu a objala som ho.

,,Felix sa z toho dostane, určite, musíš iba veriť." povedala som súcitne.

On ma však v tej chvíli odstrčil a otočil sa.

,,Najlepšie bude ak odtiaľto okamžite odídeš! Môžeš za to aj ty že je teraz v takom kritickom stave. Nenúť ma k tomu aby som kričal!" povedal riadne nahnevane.

,,Ale Leo...

,,Vypadni!" agresívne zakričal.

Rozbehla som sa k dverám a vybehla som von. Rozplakala som sa a utekala som domov. Presne som vedela, že to takto skončí. Ale ja nie, aj tak som tam musela ísť. Ale napriek všetkému som ho stále chápala. Mal úplné právo nenávidieť ma. Ľudia na ulici na mňa nechápavo pozerali. Slzy my tiekli po celej tvári a hlasno som vzdychala. Bežala som skratkou cez pole, hlavne aby som už bola doma. Pribehla som k domu a otvorila som bránu. Vkĺzla som do domu a schúlená som potom plakala v kúte. Plakala som asi hodinu vkuse a potom som sa začala pomaly ukľudňovať. Vonku som začula kroky a potom niekto zaklopal na dvere.

,,Anna?" začula som Eleanorin hlas spoza dverí.

Rozhodla som sa, že jej otvorím. Koniec koncov, nech my už bolo akokoľvek zle, ona ma vždy  dokázala utešiť. Keď som jej otvorila, ustarostene sa na mňa pozrela a objala ma.

,,Leo ma bude až do smrti nenávidieť!" povedala som jej a vreckoukou som si utrela oči.

,,A navyše, čo ak chudák Felix naozaj zomrie? Leo vravel že je na tom vraj dosť zle. Panebože prosím nie!" nervózne som dodala.

,,Ty nemôžeš takto rozmýšľať! Pozbiera sa z toho, uvidíš!" povedala.

Neviem síce ako to robila, ale mala naozaj talent človeka ukľudniť a utešiť. Už som prišla na to, že po mojom páde som o nič neprišla. Naopak, iba som zistila, ktoré veci sa mi zdali perfektné a v skutočnosti neboli.

,,Mám istý nápad Anna, čo keby sme si vyrazili na jedno miesto? Ver mi bude sa ti tám páčiiť, a prídeš na iné myšlienky!" povedala Eleanor a usmiala sa.

,,Tak ma teda prekvap!" povedala som a na perách sa mi mihol malý úsmev.

Aj Eleanor si to všimla. Vyšli sme na ulicu a potom k nej na dvor. Nasadli sme do jej malej Mazdy a vyrazili sme. Autom sme sa viezli asi pol hodinku a niečo. Pomaly sa začalo stmievať a na oblohe sa začali zjavovať prvé hviezdy. Zastali sme. Boli sme asi celkom vysoko, aspoň som to tak tipovala počas cesty.

,,Vidíš to tam?" povedala a ukázala smerom na nejaké vysvietené miesto.

,,Áno," nechápavo som odpovedala.

,,To je predsa Nuova Campagna!" povedala veselo.

,,Naozaj?" neveriacky som sa spýtala.

Eleanor iba prikývla a sadla si do trávy. Musela som uznať, bolo tu naozaj krásne. Bol tu krásny výhlad a cítila som sa bližšie ku hviezdam ktoré mi tak veľmi pripomínali starkú. Zahľadela som sa na ne. Bolo ich krásne vidieť, obloha bola celkom jasná hoci dnes doobeda to vyzeralo trochu inak.

,,Aha, padajúca hviezda!" povedala a ukázala na oblohu.

Obidve sme si zatvorili oči a v sebe sme si niečo priali. Ja som spočiatku nevedela čo si mám priať, ale priala som si aby mi matka raz odpustila...

,,Čo si si priala?" spýtala sa ma Eleanor.

,,Ale nič..." zaklamala som.

Hodila na mňa neveriacky pohľad, ale potom sa opať pozrela na oblohu.

Bolo nám tu dobre. Bez jedného slova sme sa obidve pozerali na nočnú oblohu. Bolo to vidieť aj také súhviezdia, ktoré v New Yorku nie. Zrejme to bolo aj preto, lebo som bola oveľa viac na juhu.

,,Starká mi kedysi vravievala, že z hviezd sa nás pozerajú zosnulý priatelia," povedala som jej.

Ona sa iba usmiala a povedala: ,, Aj mne to rodičia vravievali, a kto vie, možno aj my sa raz budeme odtiaľ zhora pozerať na svet..." povedala tajomne.

,,Ďakujem..." povedala som.

,,To, že som ťa sem doniesla? Ale prosím ťa!" povedala pobavene.

,,Nie, myslela som to, že vždy stojíš pri mne hoci vieš kto naozaj som..."

Obidve sme sa objali. Eleanor zívla a postavila sa.

,,Už by sme  asi mali ísť, už je dosť neskoro.." povedala a ja som jej prikývla.

Sadli sme si do auta, a pomaly sme sa vybrali domov. Aj mňa chytila únava, a tak som na chvílu zaspala. Eleanor ma potom zobudila keď sme dorazili. Rozlúčili sme sa ja som išla hneď po sprche spať. Snívalo sa mi zvláštny sen. O dievčati, ktoré bolo zlé a všetkýck naokolo šikanovala.  Myslelo si, že má všetko ale pritom nemala takmer nič. Všetci jej priatelia ktorých mala sa s ňou kamarátili iba z toho dôvodu ab ich totálne nepotopila pred ostatnými. Keď však to dievča nehodou osleplo, myslela, že prišla o všetko, ona však iba práve potom našla pravých priateľov ktorý jej zo všetkým pomáhali. Až keď si to naozaj uvedomila potom začala žiť. Otvorila som oči a pozrela som sa na hodinky. Bolo asi pol tretej v noci a zobudila som sa na hlad. V kuchyni som si otvorila jogurt a pomaly som ho jedla. Keď som sa najedla, vybrala som sa späť do postele. Vrtela som sa ale zaspať som nemohla. Chytila som si zápisník a začala som do neho písať. Písala som príbeh o ktorom sa mi snívalo. Napísala som si dej do bodov. Vstala som a zobrala som si notebook, do ktorého som ten sen začala písať. Písala som a písala som. Stránku po stránke, kapitolu po kapitole.

Ráno ma zobudilo až zvonenie kostola na predpoludnie. A čo tak ísť do kostola? Už dlho som tam nebola. Obliekla som sa, upravila som sa a vybrala som sa z domu.