Reason to Live or to Die

8.kapitola - Zlodej v dome a výstrel vo vinohrade

Prebudila som sa. Cítila som úkrutnú bolesť mojej hlavy, a nepamätala som si takmer nič z včerajšieho večera. Keď som sa asi po desiatich minútach pozbierala, vybrala som sa do kuchyne aby som niečo zjedla. Potom ma však niečo zarazilo. V kuchyni som začula hrať rádio. Nepamätala som si že by som ho zapla ale čo už, kocovina býva taká... Ako náhle som otvárala kľučku kuchyne začula som tam kroky. Zobrala som metlu s obavou že mám v dome zlodeja. Rozhodla som sa preto pre rýchlu akciu. Ako náhle som dvere otvorila, nech to bol ktokoľvek šmarila som ho najsilnejšie ako som mohla.

,,Ó môj Bože si to ty Leo?" spýtala som sa.

,,Áno, som to ja."povedal Leo a pritom si hladkal hlavu do ktorej som ho celou silou udrela.

,,Môžeš mi prosím ťa vysvetliť prečo si to urobila?" spýtal sa Leo a nechápavo sa na mňa pozeral,,chcel som nám iba pripraviť raňajky..."

,,Ako si sa sem dostal?!" nahnevane som sa na neho pozerala.

,,To ty si ma sem v noci pustila... Počúvaj ma, včera si toho vypila trochu viac ako si mala, tak som sa z bezpečnostných dôvodov rozhodol, že ťa radšej odprevadím domov. A navyše keď si zaspala, nemohol som odísť, si taká krásna keď spíš, tak som tu ostal aj na noc..."

,,A čakáš že tomuto uverím? Ja len dúfam, že sa medzi nami včera nič nestalo. Si Talian, každý vie o čo ti ide!"

,,O čom to hovoríš? Počúvaj ma, nečakám že tomu uveríš ale medzi nami dvoma sa včera v noci nič nestalo!"

,,Áno? Tak ja ti potom pekne ďakujem, že si ma zobral domov ale teraz je už na čase aby si odišiel!" povedala som mu a ukázala som mu dvere.

,,Ale no ták... Tak aspoň na raňajky mi tu dovoľ zostať. Pripravil som pre nás vyníkajúce dobroty!" usmial sa a povedal.

Jedna časť mňa trvala na tom aby okamžite vypadol a moja druhá časť chcela aby ostal. Hádajte ktorá časť mňa asi vyhrala?

,,Tak dobre, ale iba na raňajky!" povedala som mu prísne, hoci som neverila že som mu naozaj dovolila ostať.

Sadli sme si ku stolu a ako inak nebolo tu nič iné iba samé koláče.

,,Robíš si zo mňa srandu?" znechutene som sa na neho pozrela.

,,Nie, toto sú tradičné talianské raňajky. Ale toto vy Newyorčania asi nepoznáte," uštipačne sa zaksichtil a usmial sa.

Celý čas sa na mňa pozeral a usmieval sa. Nazačiatku som sa usmievala aj ja a potom mi to začalo liezť na nervy.

,,Čo sa stále tak na mňa usmievaš?" spýtala som sa.

,,Ja len... nestretli sme sa už niekedy? Myslím tým v minulom živote..."

,,Dobrý pokus, ale ja nie som taká, nenechám sa takto zmanipulovať nikým a už vôbec nie Talianom!" odsekla som mu.

Keď sme dojedli poďakovala som sa mu: ,,Musím uznať, bolo to výborné, ale teraz je už naozaj čas aby si odišiel,"

,,Fajn tak uvidíme sa štvrtok!" povedal.

,,Vo štvrtok? Ale predsa Felix mi nič nehovoril o tom že mám prísť aj vo štvrtok!"

,,Samozrejme že nie, pripravujem pre otca narodeninovú oslavu a má to byť prekvapenie tak chcem aby si mi pomohla... Včera som ti to síce hovoril ale myslím že si nebola celkom pri vedomí keď som ti to povedal."

,,Aha, a ja som ti na to určite prikývla však?"

 ,,Presne tak. A inak kvôli tomu tajomstvu čo si mi povedala včera v noci sa nemusíš strachovať, u mňa je to v bezpečí!" povedal posmešne.

Trochu ma to vylakalo. Dúfam že som mu nič také neprezradila.

,,Aké tajomstvo?" spýtala som sa vážne.

,,To by si chcela vedieť!" povedal, a kým som sa zmohla na ďalšie slovo bol už pri bráne a odchádzal.

Hlava ma ešte stále bolela, a tak som si na to radšej zobrala liek a rozhodla som sa že keď mi bude trochu lepšie pôjdem sa prejsť do dediny.

Chodila som uličkami Nuova Campagny, až kým som neprišla k viniciam. Bol tam nádherný výhlad na hory. Sadla som si na peň a iba som sa kochala pírodou. Sedela som tam asi desať minút, keď som začula výstrel. Hrozne ma to vydesilo.

,,Kto je tam?" ozval sa hrubý mužský hlas spoza kríkov.

,,Ehm prepáčte, pravdepodobne som vkročila na cudzí pozemok, prepáčte ale nemohla som odolať..."

,,Tej krásnej prírode však?" povedal mocný postarší pán ktorý vyšiel z kríkov.

Zdalo sa mi že toho človeka odniekiaľ poznám. Pozerali sme sa na seba a zdalo sa mi že aj on na mňa zvláštne zazerá. 

,,Strýko Roberto?" neiste som to vyslovila.

 ,,Anna si to ty?" opýtal sa.

Rozbehli sme sa k sebe a objali sme sa. Bol to môj strýko, ktorého som naposledy videla asi pred desiatimi rokmi, na babičkinom pohrebe. Keď som bola mladšia vždy sme spolu hrávali všelijaké hry a najviac som sa vždy tešila keď sme išli spolu na ryby. Bol pre mňa ako druhý otec. Potom sa však z mojím otcom začali hádať a odvtedy som ho už nevidela.

,,Čo tu hľadáš zlatko?" opýtal sa ma.

Vybrali sme sa k nemu na čaj a všetko som mu porozprávala. Povedala som mu úplne všetko aj o mojich probémoch s drogami. Strýko vedel o čom hovorím, aj on mal v mladosti problémy s drogamin a na strednej bol aj celkom rebel, preto ho môj otec tak veľmi neznášal. Vždy bol lepší nech súperili v čomkoľvek. Povedala som mu aj to, že ma mama veľmi sklamala.

,,Charlotta vždy všetko príliš prežívala, ale som si istý že to tak nemyslela," povedal.

,,A odkedy tieto vinohrady patria tebe strýko Roberto?"

,,Nuž odkedy zomrel starý Vincenzo, patrí to tu všetko iba mne, každučký kúsok. A ospravedlň ma drahá ale v tom vinohrade som ťa skoro zastrelil. Myslel som si že si jedna z tých feťákov čo sem chodia do vinohradov, ale ani vo sne my nenapadlo že tu bude moja milovaná neter!" povedal a zasmial sa.

Ešte sme sa chvílu rozprávali a keď už slnko začalo zapadať, rozlúčili sme sa a vybrala som sa domov. Neuveriteľne mi zlepšil náladu rozhovor s ním. A z jeho slov že mama to vtedy tak určite nemyslela som hneď začala veriť že mama mi možno raz odpustí...