one month / l.s [book 2] m

Untitled Part 6

Tak a znovu sa ozývam po dlhom čase. Ja viem, som hrozná ale tak snáď to aspoň trochu vynahradím týmto. :) Enjoy it!

Cesta na chatu, ktorú vybrala Emily bola zdĺhavá a tichá. Emily ako šofér sa musela sústrediť na cestu a tak aj keď nevedome zahnala myšlienky na jej manžela. A Harry? Ten bohužiaľ ešte nemal vodičák, a tak jeho myšlienky nedokázalo nič zahnať. Rozmýšľal. Presnejšie? Ani on sám nevedel. Skákal ako lúčny koník od jednej spomienky k predstave o budúcnosti, znovu skok do minulosti, a tak sa to striedalo až ubehli neuveriteľné štyri hodiny.

Auto zastavilo pred peknou drevenou chatou, ktorá pravdupovediac ani jedného nezaujímala. Mali dosť problémov nato, aby ešte stihli obdivovať krásu prírody a vôňu dreva.

Svojim spôsobom to bolo ešte horšie ako zostať doma a čeliť svojim problémom. Telefóny im neustále zvonili ako sa im ich milovaní pokúšali dovolať. Predsa len odísť bez pozdravu, podania informácie, že niekde idú bolo vrcholne hlúpe a na matku dieťaťa aj dosť nezodpovedné. Aj keď hypoteticky, Harry už deckom nebol.

„Vybalíme si veci a urobíme si krásny večer s nejakou hrou tak ako kedysi, čo ty na to?" Emily sa napokon rozhodla vypnúť svoj mobilný telefón, lebo neustále vibrovanie v jej vrecku ju privádzalo do šialenstva. A taktiež, naozaj chcela prežiť s Harrym jeden večer tak ako kedysi, kedy sa hrala nejaká hra ako človeče nehnevaj sa alebo dostihy. Len ona, Harry, Louis a... Liam.

Pri spomienke na svojho manžela, musela zavrieť oči. Milovala ho. Milovala ho tak silno, že by zaňho hocikedy skočila do ohňa. Aj teraz, keď im to neklape a oni sa stále len hádajú. Tento výlet pre ňu neznačil odchod od Liama, to nie. Len proste toho na ňu bolo veľa. Všetky tie povinnosti, pretvárka a faloš, plus stále hádky s jej manželom. Chcela len vypadnúť a stráviť pár pekných chvíľ s jej synom, to jej nemôže nikto vyčítať, no nie?

„Nehnevaj sa mami, ale chcem byť na chvíľu sám, dobre? Večer za tebou naisto prídem do obývačky a budeme hore celú noc, tak ako kedysi," Harry s posledným síl vyčaroval úprimný úsmev a odišiel do blízkeho lesa, nechávajú svoju mamu samú. Teraz sa však nesústredil na sklamaný pohľad Emily ale na ten hrozný pocit viny. Aj keď Louisovi povedal o nevere, stále sa cítil špinavo. Nemohol mu predsa vyčítať, čo sa stalo. Nebola to jeho vina. Aj keď to čo urobil Louis sa tiež nedá považovať za svinstvo. Ale aj tak sa na neho hneval.

Čo chceš?

Harryho už naozaj nebavilo toto bláznovstvo s vibrujúcim telefónom a tak asi po 58 zmeškanom hovore od jeho priateľa, konečne zdvihol hovor.

Utiekol si mi alebo ťa uniesli?

Harryho Louisova otázka prekvapila. Predsa každý normálny človek sa hneď spýta, kde je, čo sa stalo a nie toto. Zelenooký si len povzdychol a jemne sa usmial. Presne, každý normálny. Ale Louis nie je každý a keďže chodí s Harrym tak nie je ani normálny.

Ani jedno, len sme sa s mamou rozhodli na nejaký čas byť spolu. Neboj sa.

Bolo milé, že aj potom všetkom sa vedeli rozprávať, hoc cez telefón a obom na perách svietili úsmevy. Aj potom všetkom sa mali radi, len si konečne začali uvedomovať, že ich malý svet nie je reálny a tá bublina v ktorej žili by raz tak či tak praskla.

Keď prídeš, porozprávame sa?

Po tejto otázke znovu v Harryho mysli prebehli predchádzajúce udalosti. A aj keď veľmi rád by povedal, aby na to zabudli, vedel, že nemohol. Mal vzťah s tým najlepším mužom na planéte a on sa rozhodol zabojovať. Už raz bojoval a vyhral, tak prečo nie aj teraz?

Sľubujem.

S tým aj zložil vediac, že to čo príde potom bude posledná voľba. Buď-alebo.

A zrazu ľudia, ktorí opustili Titanic videli svetlo majáka, no je naozaj skutočný? To zistia až keď pri ňom budú.