one month / l.s [book 2] m

Untitled part 11

Nakoniec som nevydržala a pridávam hneď ďalšiu časť.  V tejto kapitole sa konečne dozviete kto je to dievča, ktoré pobozkalo Louisa a možno aj niečo z minulosti modrookého. Som veľmi rada, že ste na tento príbeh nezabudli a skutočne si to vážim. :)

„Tak akú zmrzlinu chceš?" Louisova tvár sa obrátila na jeho priateľa, zatiaľ čo spolu postávali pred stánkom. Potom ako Harry hodil všetko za hlavu, vediac, že to bude neskôr ľutovať sa presunuli k najbližšiemu stánku so zmrzlinou, pretože šanca byť s Louisom bola pre Harryho až príliš lákavá.

„Jahodovú, keďže som ju kvôli tebe nemal" zamrmlal mladší z páru ešte stále s úsmevom. Odvtedy čo sa dnes stretol s Louisom mu nechcel zísť z tváre akoby sa tam prilepil. Po včerajšej zlej a smutnej nálade nebolo ani u jedného z páru stopy.

„Prečo kvôli mne?" modré oči pohliadli na nižšieho, zatiaľ čo čakali na ich zmrzlinu. Louis si objednal vanilkovú.

„Pretože," Harry silne rozmýšľal či sa mu má priznať, predsa len majú pauzu, ale nakoniec práve ich neúprimnosť je dôvodom toho, prečo sú v takom štádiu v akom sú, „ si ma očaril. Bežal si v parku s kapucňou na hlave a ja som od teba nedokázal odtrhnúť pohľad aj keď som netušil, že si to ty. To asi len moje srdce vedelo," šepol ticho zelenooký a sklonil pohľad ku špičkám svojich topánok, čo asi nemal robiť. Po jeho odpovedi sa Louisovi na tvári zjavil úsmev širší a zamilovanejší ako kedykoľvek predtým. Harryho slová mu znova zahriali srdce a krivda v ňom usídlená sa o niečo eliminovala.

„Som rád, že som si šiel zabehať," aj druhý z páru stavil na úprimnosť. Louis bol rovnako ako Harry ráno celý zničený a nechcelo sa mu vyliezať z postele. Nechcel však siahnuť po alkohole, čo robil v minulosti vždy keď sa niečo v jeho živote pohnojilo a preto si šiel radšej zabehať.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?" zamrmlal Harry snažiac sa o zmenu témy. Aj po tak dlhom čase jemné slová z úst Louisa Tomlinsona vyvolávali v jeho lícach červeň a zobúdzali motýliky v bruchu.

„Jasné," starší z páru pozorne sledoval tvár svojho priateľa, ktorá mala práve teraz rovnaký odtieň ako zmrzlina, ktorú si objednal.

„Kto bolo to dievča, ktoré ťa pobozkalo?" Harry vedel, že jeho otázka možno zničí tú príjemnú atmosféru, ale pre neho bola táto otázka životne dôležitá. Odvtedy čo vedel, že sa Louis s niekým pobozkal, a Sam to nebola, mu nešlo do hlavy kto iný by to mohol byť. Keď mu predsa Emily rozprávala o Louisovej minulosti žiadne iné dievča nespomenula.

„Harry," povzdychol si Louis. Nechcel si kaziť pekný deň týmto rozhovorom.

„Nie, Louis. Ja viem, že je to pre teba nepríjemné ale ja to musím vedieť. Pozri sa na nás. Len kvôli tomu, že sme k sebe neboli úprimný sme skoro zničili všetko čo sme si vybojovali. Nechcem hrať tieto hry. Ja len chcem poznať pravdu nech je akákoľvek," mladé kura s uvedomelou mysľou. Niekedy Louisa až príliš zarážalo ako sa z toho dieťaťa v niektorých chvíľach stáva dospelý rozumne konajúci človek. Ale mal pravdu.

„Kedysi dávno, asi keď si mal 12 rokov som si nejasne začal uvedomovať, že som rád v tvojej spoločnosti. Nepredstavuj si ,prosím, pod tým nič erotické, to vôbec. Len som rád navštevoval Liamov dom, ani nie tak kvôli nemu či Emily, ale práve kvôli tebe. Ja viem, veľmi som to nedával najavo, myslím, že vražedné a ľadové pohľady ani nie sú žiadnym prejavom pozitívneho citu," jemne sa zachechtal spomínajúc na tie rôzne chvíle pri ktorých sa stotožňoval s ľadovou kryhou, „ale bola to moja obrana. V tom čase, možno kvôli strachu či obavám, to už neviem, som sa začal stretávať s jedným dievčaťom. Volala sa Laura a bola mi naozaj dobrou kamarátkou. Áno, počuješ správne. Nič sme medzi sebou nemali. Laura bola perfektná. Veril som jej natoľko, až som sa jej zdôveril s mojimi pocitmi ohľadom teba. Prijala to a podporovala ma. Najprv som bol neskutočne šťastný, že ma konečne niekto chápe. Stále sa na teba pýtala, chodila som mnou do kina, reštaurácií a podobne, len aby zistila niečo nové ohľadom mňa a teba. Ja som bol rád. Naozaj rád. Ale po čase som si začal uvedomovať, že jej ochota pomáhať mi s mojimi emóciami je trochu odlišná ako, to čo som si myslel. V skratke, keď sme sa počas jedného večera hádali, nepýtaj sa ma o čom, pretože to neviem, vykričala mi, že som somár a blbec, pretože jediné čo vidím si ty. Najprv som to nechápal ale potom sa mi priznala, že sa do mňa zaľúbila a chce byť so mnou. Samozrejme som s tým nesúhlasil a snažil som sa jej to vysvetliť, ale ona bola až príliš pohltená láskou," v Louisových očiach bolo vidieť ako sa sám stratil vo svojich myšlienkach a Harry ho nechal a len tíško počúval.

„Laura mrzí ma to, ale ja to tak necítim. Pochop to, prosím," modrooký dvadsaťšesťročný muž stál v strede svojej kuchyni a snažil sa vysvetliť jeho dobrej kamarátke, že to čo chce ona sa nikdy neuskutoční.

„Ale prečo, Loui? Ja ťa naozaj milujem. Viem, že nie som Harry ale možno, po čase..." jej hnedé oči zaliate slzami upierali prosebný pohľad na muža, ktorého si vybralo jej srdce. Sama vedela ako hlúpo a naivne sa správa ale láske nedokázala rozkázať.

„Čo po čase? Naozaj si myslíš, že moje city k Harrymu proste len tak zmiznú?! Trvajú už dvanásť rokov, kurva, a stále sú vo mne! Možno to nie je láska, možno ani poblúznenie. Ja neviem, Laura som z toho zmätený ale to ty vieš. Rovnako vieš aj to, nech je môj pocit voči Harrymu hocičo ,že práve to mi bráni v nejakom vzťahu," muž sa naozaj snaží vysvetliť svojej kamarátke svoje pocity ale bol v skutku zmätený. Zmätený ohľadom Harryho, svojich vlastných pocitov a teraz aj Laurine? To by bolo veľa na každého.

„ANI SI TO NESKÚSIL!" Hlasný krik vychádzajúci z úst ženy naznačuje ako veľmi je zúfala. V jej predstavách je ona s daným mužom a spolu v ruka v ruke kráčajú po parku so zamilovanými pohľadmi.

Láska z ľudí robí bláznov. V jej prípade to platí naozaj.

„JA SA NEMÁM ANI O ČO POKÚŠAŤ!" vrieska aj druhý z páru. Má už naozaj po krk toho ako sa ho snaží žena presvedčiť o niečom čo sa nedá. Skúšal to. Skúšal to od jeho narodenia ale nech sa snažil akokoľvek nič sa nezmenilo. Stále bol otrokom teraz dvanásťročného chlapca, ktorý ak by čo i len požiadal, Louis by urobil hocičo na svete.

„Prosím ťa vypadni z môjho bytu, Laura. Choď preč a už nikdy sa mi neukazuj na oči! Sklamala si ma," posledné slová rozlúčky a tŕpka pachuť viny je jediné čo zostalo po odchode ženy z mužovho bytu.

„Čo sa stalo potom?" Harryho hlas je napätý. Naozaj nikdy nepočul, že by jeho Louis mal nejakú kamarátku keď on mal dvanásť. To, že ani nevedel o Louisových pocitoch vo svojich dvanástich, tomu sa ani nečudoval. Predsa len, modrooký to vedel skrývať tak dobre aj pred sebou samým.

„Nič. Na druhý deň ráno som šiel za ňou sa ospravedlniť. Bol som odhodlaný to s ňou aj skúsiť aj keď pochybujem, že by to k niečomu bolo. Omotal si si ma okolo prsta naozaj pevne," starší sa znovu zasmial na bolestivou pravdou, ktorú si uvedomoval už nejaký čas. „Keď som sa dostal k jej bytu nebola doma. Ako jej kamarát som samozrejme mal kľúče, a tak som si otvoril. Vieš si predstaviť to prekvapenie keď som vošiel dovnútra a tam okrem nábytku nebolo nič? Len to a malý lístoček v ktorom stálo niečo o tom, že potrebuje čas na zotavenie svojho srdca. Keď som sa jej snažil volať, nebrala mi to. Potom si asi zmenila číslo alebo neviem. A tak to skončilo," tichý hlas modrookého sa ozýval v Harryho ušiach. Zmienený sedel na lavičke ako struna s doširoka otvorenými očami a snažil sa zachytiť všetko čo bolo povedané.

„A teraz? Ako ste sa stretli teraz?"

Louis si znova povzdychol ale rozhodol sa odpovedať. „Neklamal som ti vtedy, keď som v to ráno tvrdil, že som šiel nakúpiť. V chladničke sme toho veľa nemali a ja som sa zastavil v obchode blízko jej starého bytu. Ani mi nenapadlo, že ju tam po piatich rokoch zrazu stretnem, ale bola to ona. Najprv som bol šokovaný, ale potom som pocítil nesmiernu radosť z jej návratu. Laura na tom bola rovnako. Po obchode sme šli na rýchlu kávu kde mi oznámila že tu zostáva. Pri tejto správe som sa naozaj potešil pretože bola úžasná kamarátka a objal som ju. No a potom som šiel za tebou. Bol som taký šťastný, že sa konečne vrátila. Hneď som si predstavoval ako vás zoznámim, a ako my traja budeme sedieť niekde na káve a spolu kecať. Proste chápeš. No moje šťastie trvalo len dovtedy, pokiaľ som rukou nestiahol do vrecka bundy, a tam našiel lístok s jej písmom. Ešte stále ťa milujem, Louis. Aj po tých piatich rokoch. A ešte kontakt na ňu. Pochop ma, spanikáril som ale to už som bol doma, a vtedy som po tebe vybehol aby si svoj výsluch ukončil, za čo sa teraz ospravedlňujem," hlboký pohľad modrých očí do zelených svedčil o tom ako to staršieho mrzí.

„Naozaj ďakujem, že si mi to povedal," mladšieho jemný úsmev spôsobil úsmev aj na tvárach druhého. A aj keď ešte stále boli v nepriaznivej situácii, ich silné objatie bolo jasný svetielkom nádeje.

Jedna pravda je už skoro odkrytá, ale ešte ich čaká toho veľa čo majú vyriešiť aby ich vzťah bol znova fungujúci.