Frozen Love

6. kapitola

Večera s Williamom prebiehala bez problémov. Bavili sme sa o normálnych veciach - o škole, o priateľoch.

Povedala som mu o Courtney a on sa ma - na moje započudovanie - opýtal, či aj ja chcem mať deti. Moje stručné „samozrejme" mu určite stačilo, lebo sa na to už nepýtal.

Vysadil ma pri kaviarni, kde som sa mala stretnúť s pánom Evansom. Vystúpil prvý a mne následne otvoril dvere.

Poslušne som vystúpila a vzala som si kabelku zo zadného sedadla.

„Nezdajú sa ti tie šaty krátke?" zamračil sa, keď som skoro vyštartovala do kaviarne.

„Nie, William. Nezdajú." usmiala som sa naňho.

„Lebo ja by som bol radšej ak by si ich nemala a boli by sme doma." zaškeril sa a zahryzol si do pery. „Páči sa mi vidieť ťa nahú." pritisol ma o auto a on sa oprel o mňa.

„William, pozerajú na nás ľudia. Tvoje fanúšičky a možno aj pár novinárov. Večer budeme v televízii?" zasmiala som sa a zachytila som jeho pohľad.

„Možno." usmial sa a pobozkal ma na líce.

„Pán Evans ma už určite čaká. Pôjdem." šepla som a on ma objal.

„Zavolaj mi, ak sa niečo stane. A ak skončíte, tiež mi zavolaj. Prídem ťa vyzdvihnúť. Pôjdeš s nami na pivo a potom pôjdeme domov." šepkal mi do ucha a ja som len sledovala okoloidúcich ľudí, ako nás so záujmom sledujú.

„Iste." riekla som a on ma pustil. Držal mi ruku až kým som sa od neho nepohla a potom sa naše ruky navzájom púšťali. Moje tenké prsty prechádzali po jeho hrubých chlapských prstoch, až napokon som sa otočila a vošla som do kaviarne.

„Prajete si?" usmiala sa na mňa servírka.

„Pána Evansa. Mám sa tu s ním stretnúť." usmiala som sa na ňu.

„Slečna Byronová," riekla a ja som prikývla, „nasledujte ma prosím." pohla sa vpred a ja som nemeškala.

Vytočila som Williamove číslo a nečakala som dlho, kým mi zodvihol.

„Je všetko v poriadku?" povedal.

„Iste. Môžeš ma vyzdvihnúť prosím? Práve sme skončili." otočila som sa na pozdrav pánovi Evansovi.

„Môžem vás zaviesť domov, slečna Byronová." usmial sa na mňa úchylným úsmevom a mne prebehol mráz po chrbte.

Zrejme to počul aj William, lebo povedal: „O dve minúty som pri tebe." a telefonát vypol.

„Nie, ďakujem, pán Evans. Príde po mňa priateľ." riekla som sebavedome a už-aj som videla Williamove auto sa približovať ku mne.

Keď zaparkoval, ihneď vystúpil a objal ma, pričom nečakane prisal svoje pery na moje. Krásne a vášnivo ma pobozkal, až som si myslela že sa mi podlomia kolená.

Bozkával ma dlho, a keď prestal, všimla som si že pán Evans je už preč.

„Prečo si to urobil? Je to môj učiteľ." zamračila som sa.

„Neznášam starých učiteľov ktorí si robia zálusk na mladé študentky." riekol trochu nahnevane, „Chcel ťa vziať domov, šla by si s ním?" dvihol obočie a ja som pokrútila hlavou.

„Ak by si neprišiel, zavolala by som si taxík. Pár dolárov ma nezabije." prevrátila som očami.

„A medzi tým by ťa odvliekol do svojho auta." zasmial sa.

Neveriacky som pokrútila hlavou.

„Ty si myslíš že som taká sprostá že by som sa nechala nejakým starým chrenom odvliesť do auta? Prepáč, ale nepoznáš ma. Prečo si ma vlastne pobozkal? Nemal si na to právo! Nemáš právo na nič v spojení so mnou... Myslím, že môžeš odísť. Ja si chytím taxi." naštvane som sa otočila, ale jeho ruka ma zastavila.

„Neblázni." riekol.

„Nebláznim." povedala som nahnevane a on sa usmial.

„Si pekná keď sa hneváš." žmurkol na mňa a ja som zagánila.

„Radšej si zavri ústa. Aha! Prichádza k tebe Natasha! Vezmi ju na to pivo so sebou." bola som čoraz viac nahnevaná.

William sa obzrel. Tá vysoká blondína, v čiernych obtiahnutých šatách, namaľovaná ako nejaký klaun v cirkuse, v šteklách z nejakého second handu k nám kráčala sebavedomým krokom.

„Ahoj William!" doširoka sa usmiala a ja som pretočila očami.

„Danielle, sadaj do auta." pozrel na mňa a ja som dvihla obočie.

„Idem domov taxíkom." riekla som, ale on ma potiahol za ruku k autu.

„Danielle," zamračil sa, „sadni si do auta. Pôjdeme domov." šepol mi do ucha a ja som pozrela na Natashu.

Hľadela na mňa povýšeneckým pohľadom a potom si odfrkla.

Otočila som sa a sadla som si na predné sedadlo spolujazdca. Zapla som si bezpečnostný pás a čakala som, kým do auta nastúpi aj William, ale to sa zatiaľ nestalo. O niečom horlivo diskutoval s Natashou. Nakoniec mu strelila facku a nahnevane odkráčala preč.

Musela som sa zasmiať na Williamovej reakcii, pretože ostal ako omámený, potom sa chytil za líce a obzrel sa za ňou. Niečo zanadával a nastúpil do auta.

„Ideme zlou cestou." zamračila som sa keď som pozerala na časť mesta, ktorá v noci ožíva.

„Nejdeme. Ideme dobre." riekol a pozrel sa na hodinky.

„William, povedal si mi že ideme domov. Ja nechcem ísť von!" vykríkla som a on sa zasmial.

„Život je krátky!" zaškeril sa na mňa.

„William! Ihneď ma odvez domov!" štekla som po ňom. Prekrútil očami.

„Danielle. O pár týždňov odchádzam na Majstrovstvá. Prestaň mi rozkazovať!" vykríkol on a rukami buchol do volantu.

„ZASTAV!" zvrieskla som a on na mňa zagánil.

„Wiliam zastav to hlúpe auto!" odpútala som sa.

„Danielle čo to robíš." zamračil sa a ihneď zaparkoval pri krajnici.

Vystúpila som z auta a otočila som sa smerom domov.

„Kam ideš?" skríkol William.

„Ty ma nevieš odviesť domov, tak idem sama." riekla som pokojne.

„Danielle prestaň vystrájať a nasadaj. Budeme tam iba chvíľku a potom pôjdeme hneď domov." nasadil psie oči, načo som ja tými svojimi iba prekrútila a hnusne som mu odpovedala: „Fajn."

Sadla som si späť do auta a k baru, kde sedeli jeho kolegovia sme necestovali ani päť minút.

Odopla som si bezpečnostný pás a čakala som, kým mi William otvorí dvere auta.

Ihneď tak urobil a ja som si potom napravila šaty, vlasy som si hodila za plecia a prijala som jeho nastavenú ruku.

Bar, v ktorom sedeli jeho kolegovia nebol luxusný, čo znamenalo že sa možno strývajú pred novinármi.

Medzi nimi sedel aj Tyler a Damian, ktorých poznám zo včera. Vrelo sa na mňa usmiali a uvoľnili medzi sebou miesto pre mňa. Škoda, že ja som bola Williamom prinútená sedieť na jeho kolenách.

„Počuj kamoš, mohol by si ju k nám nachvíľu pustiť nie? Nehryzieme. Aj keď tvoju starosť úplne chápeme." zasmial sa Damian a William sa zamračil.

„Ak moju starosť chápeš, tak sa nepýtaj, či ju k vám pustím, lebo poznáš odpoveď." William sa napil nealkoholického piva, ktoré si stihol objednať a mne objednal džús.

Na moje prekvapenie a posmešky jeho kolegov mi objednal ananásový džús.

„Ale no ták. Nebuď taký lakomý." zasmial sa Tyler.

„Majú pravdu. Aspoň ti nebudem zavadziať na kolenách. Som ťažká." nasadila som psie oči tentokrát ja.

„V prvom rade si uvedom, že tvoju váhu na mojich nohách necítim, a v druhom rade ťa nepustím k Tylerovi po tom, ako sa na teba včera pozeral." zamračil sa a svoju ľavú ruku položil na moje stehná.

Vzdychla som si. Nemá cenu ho prehovárať, aj keď je nefér, že on môže mať kamarátov iného pohlavia a ja nie.