Frozen Love

7. kapitola

Vrátili sme sa domov ešte pred desiatou večer, čo som bola rada, lebo sa potrebujem vyspať.

„Danielle! Kde si bola celý deň? Mali sme ísť nakupovať." skríkla na mňa Marielle, keď sme vystúpili na poschodie.

„Ospravedlňujem sa, pani Fisherová, ale bola som v škole a potom..." nedopovedala som, lebo ma vyrušil William.

„Boli sme celý zvyšok dňa spolu. Keď sa máme vziať, tak by sme sa aspoň trochu mali poznať nie?" dvihol obočie a Marielle stíchla. Očividne mala na Williama slabosť.

„V poriadku. Ale niekedy tam budeme musieť skočiť." zamračila sa na mňa.

„Ja to s ňou zvládnem. Neboj." upokojoval svoju mamu a zároveň mi silno držal ruku.

„Budem ti veriť William. Aj keď sa mi nepáči, že hneď od začiatku ani nevečeriate doma." založila si ruky na hrudi.

„Prepáčte mi, ale dnes som skutočne nestíhala." sklonila som hlavu a Marielle odkráčala.

Odišla som do svojej izby a William ma nasledoval.

Súrne som potrebovala sprchu, čo som ale nemohla, lebo bol pri mne.

„Mohol by si odísť? Potrebujem trochu času aj na seba." vzdychla som si a zahľadela som sa naňho.

„Veď ja ti s tým rád pomôžem." usmial sa a ja som sa zamračila.

„Nie, ďakujem. Zvládnem to sama, nemusíš sa báť." založila som si ruky na hrudi a oprela som sa o zárubňu vo dverách do kúpeľne.

„Danielle. Danielle. Danielle. Ako keby si ma nepoznala." zasmial sa a vykročil k dverám.

„Veď ťa nepoznám, William." žmurkla som a on zatvoril dvere.

Vydýchla som. Ešte stále ma neprešla zlosť kvôli tomu, čo urobil pred Evansom. Ale neviem prečo sa naňho nedokážem hnevať dlho.

Samej sebe som strelila facku a pobrala som sa do kúpeľne.

Osprchovala som sa, umyla som si vlasy a ľahla som si do postele.

♦♦♦

Mesiac. Je to mesiac čo s Williamom fungujeme v harmónii. Pred týždňom odišiel na Majstrovstvá sveta a ja sa za ten čas učím na štátnice, ktoré ma čakajú o niekoľko dní.

Každý deň mi volá a dohodli sme sa, že keď mi skončí skúškové obdobie, pôjdem za ním do Helsínk.

Ani som si neuvedomila, že počas toho čo som chodila do školy, on trénoval. A deň čo deň vyzeral viac unavený, keď sme spolu trávili čas.

Už ma viac nenútil chodievať s ním každú nedeľu na štadión korčuľovať. Chodila som s ním, ale buď som sedela v šatni alebo som sedela na tribúne a hľadela na neho a jeho spoluhráčov ako rekreačne trénujú.

Sedela som v hojdacom kresle a učila som sa na skúšku z muzikoterapie, keď mi zazvonil mobil a na ňom svietilo jeho meno.

Veselo som hovor prijala.

„Ahoj." ozvala som sa, ale on mi neodpovedal.

„William?" zamračila som sa a pozrela som na displej mobilu, aby som sa uistila, či nezrušil.

Nie.