Zlodeji Mieru

2

Sadla som si na pohodlnú pohovku. Vnútro koča vyzeralo úplne odlišne ako jeho vonkajšok. Gauč, na ktorom som teraz sedela bol bielohnedý a steny boli vyrobené z mne neznámeho materialu. Parketová podlaha tmavohnedej farby ladila s bielym stolom a tým vytvárali kontrast. Vo vnútri bolo prítmie. Postavila som sa a mierne odhrnula závesy. V momente sme sa pohli. Na pohovku ma odhodilo takou silou až mi vyrazilo dych. Lapala som po ňom asi pol hodiny než som si uvedomila, že zasa stojíme.

Znovu som sa postavila teraz už pridržiavajúc sa steny. Podišla som k oknu a závesy ešte viac odhrnula. Boli sme na hraniciach. Bolo to poznať podľa kamenných troj-metrových zábran, ktoré sa tiahli až za horizont. Prišlo mi zle. Cítila som v sebe to prázdno, ktoré sa začínalo rozpínať po celom tele. Nevedela som čo urobím keď vystúpim. Nemala som žiadnú šancu niekde prežiť bez toho aby si po mňa nik neprišiel. Nebolo by lepšie sa vzdať? Prestala som nad tým uvažovať.

Prižmúrila som oči. Podľa toho čo som videla sa ten kočíš bavil s nejakým mužom. Definovať ich konverzáciu sa mi nedalo no bolo jasné, že medzi nimi bol priateľský vzťah. Rozpoznala som iba slová "to decko" a "treba odviezť".

Nedalo sa z toho vysúdiť veľa ale aj tak vo mne zovrela krv. Ak sa bavili o mne tak nech si ma neprajú. Neznášala som, keď mi niekto hovoril decko. Mala som chuť tam vybehnúť a niečo im povedať, ale keď som si predstavila následky hneď ma to prešlo. Musela som sa ovládnuť ak som nechcela aby ma chytili. Ten ich rozhovor bol nekonečne dĺhy a mňa už prešla chuť ich sledovať tak som zastrela, ľahla si na pohovku a rýchlo zaspala.

,,Mám pre teba novinu, šťastný život si už nenájdeš." Alex sa zasmiala a ukázala nejaké gesto dvom chlapom po mojom boku, ktorí ma držali. Snažila som sa vymámiť ale ich stisk bol tak pevný, že som sa nemohla hnúť. Niekam ma viedli. Kráčali sme stále vyššie a vyššie.....nevládala som. Strašne ma pichalo v boku a neznesiteľná bolesť v hlave mi akoby prepaľovala dieru do mozgu. Nakoniec ma za sebou skoro vliekli. Celý čas boli ticho. Došli sne na uličku plnú prázdnych väzenských cél. Na konci bola posledná cela. Jej mreže boli užšie ako ako pri ostatných. Ani mačka by sa tam neprepchala. Vhodili ma tam a zamkli za sebou. Odišli a ja som ostala sama. Pomaly som sa odplazila na posteľ v rohu miestnosti. Čakal ma tam odkaz: ,,Špecialne pre teba, páči sa ti?"
Od hnevu som horela aj keď tam bolo asi -20°C. Očerveneli mi líca a celou silou som päsťami buchla do steny za mnou. Nič sa s ňou nestalo za to ja som si necítila ruky. Nevšímala som si tu bolesť. Bolo mi to jedno. Vedela som, že som skončila. Nepokúšala som sa utiecť ani nájsť cestu. Nemalo to zmysel.
Začula som kroky a hlasný krik. Hluk sa ozýval celou chodbou. Niekto sa blížil a bolo mi jasné, že sem ísť nechce. Zbadala som tiene. Oprela som sa hlavou o stenu a čakala na to divadlo. Avšak z toho čo som zbadala sa mi zdvihol žalúdok a musela som sa postaviť aby som lepšie videla.
,,Je to ona" pomyslela som si ,,Emily."
Bolo to dievča, s ktorým som si ako mala rozumela. Bola o dva roky staršia. Keď odišla zostala som v tom, že ju raz nájdem, ale určite nie v takejto chvíli. Všimla si ma. Zatajila som dych. Tiež ju držali tí dvaja. Plavé vlasy mala rozstrapatené a z očí jej sršalo zúfalstvo. Zmocnil sa ma pocit viny. Neviem prečo. Objavila sa mi guča v hrdle. Vedela som, že je na rade. Bola to čo Alex hľadala. Slzy sa mi nahrnuli do očí. Nechcela som ju stratiť.
,,Ako sa máme?" prišla Alex. To jej vyškieranie mi už pomaly začinalo liezť na nervy. Bolo tak hrozné ju vidieť takú šťastnú.
Emily sa na ňu ani nepozrela. Vedela čo príde. Jeden z chlapov z poza chrbta vytiahol dýku. Než som stíhla vykríknuť vrazil jej ju do brucha. Zapchala som si rukou ústa aby som v sebe zadusila vzlyk. Počula som posledný výsmech a vzďaľujúce sa kroky. Ostala som sama. Pocítila som ochladenie. Mrzla som a vedela, že si po mňa nik nepríde. Pomaly som sa zošuchla na zem. Chlad sa mi zarezával do kostí. Oprela som sa hlavou o stenu a počula svoj posledný nádych...

S trhnutím som sa posadila. Hneď ma odhodilo na druhú stranu gauču. Išli sme obrovskou rýchlosťou po hrbolnatej ceste. Prišlo mi zle.
To nebol len sen. Nemohol byť. Všetko tam bolo tak do detailu. Ako predpoveď. Ak Emily zabijú....ak ju už majú....
Nedokázala som na to myslieť. Vôbec som nedokázala myslieť. Pohľad mi rezignoval. Pozerala som do blba.
Aké je počasie? Neviem prečo mi to napadlo. Moje oči zostali visieť na okne.
Námraza?! Nie je normálne aby sa tak rýchlo ochladilo.
Podišla som k nemu a zotrela ju.
Sneži!
Mimo sieť predsa ešte neznamená, že sa počasie zmiatlo. Mimo sieť nikdy nesneží. Som stále v sieti.
Jasné, že ma ten kočíš oklamal dostane oveľa väčšiu sumu ako keď mu zaplatím ja.
Spomalili sme. Musela som niečo vymyslieť. Nechcela som skončiť v rukách Alex. Skúšala som rozraziť dvere ale nešlo to. Ešte raz a znova a znova až sa tým nárazom otvorilo okno nado mnou. Musela som sa zasmiať. Niekedy všetko záleži len na náhode. Postavila som sa na stôl a prestrčila ruky s hlavou. Následne som sa zodvihla celá a posadila na okraj otvoru. Ochladilo sa. Práve sme prechádzali nejakou lúkou. V diaľke sa črtali malé domčeky. Pomaly som sa plazila ďalej až sa ten kočíš ocitol podomnou. Následne som zoskočila na sedadlo spolujazdca. Zľakol sa tak, že musel zastaviť a predýchať to. Celú tu dobu mi nadával a ja som sa naňho len pozerala a šla sa zadrhnúť od smiechu.

Keď už konečne chytil dych začal sa smiať aj on. Potom som si však uvedomila, že je to môj nepriateľ a okamžite som prestala.
,,Ehm" stíchol ,,chcela som sa baviť o jednej dosť vážnej téme."
,,Aj tak si nemusela skákať." vyčítavo poznamenal a skamenela mu tvár.
,,Sneží" nenávistne som sa naňho pozrela. ,,Povedal si, že ma odvezieš mimo siete." ,,Od kedy si tykáme?" povedal mierne piskľavím tónom.
,,Povedal si, že ma odvezieš mimo siete." s krikom som zopakovala.
,,Povedal som možno." v očiach sa mu zráčila škodoradosť.
Od zlosti som nemohla poriadne dýchať. Odvrátila som sa. Zrak mi padol na kone.
,,Takto týraš zvieratá?" poznamenala som. Pozeral sa na mňa tak akoby mal namiesto tváre otáznik. Keď som sa tak naňho pozerala prišiel mi dosť starý. Bol vychudnutý ako keby nejedol dva týždne.
Nasadila som pobavený výraz ,,Tie kone sú po prvé osedlané a po druhé moc chudé na to aby ťahali ten koč. Naozaj neviem ako si ich ku tomu prinútil. Sú strašne upachtené a dychčia ako po piatich dostihoch." to už nevydržal. Vytiahol z poza chrbta dýku a zahnal sa ňou proti mne. Ledva som sa uhla. Okamžite som mu tú dýku vytrhla a namierila ju naňho. Ani sa nepohol len prosil o milosť. Povedala som mu nech okamžite vypadne. Ani chvíľu neváhal. Keď ušiel (ak sa to jeho behanie dalo nejako nazvať) hodila som na seba svoj kabát a dýku si schovala. Odopla som si jedného koňa a nasadla naňho. Bolo pre mňa prekvapením, že neodporoval. Chviľku som váhala a nakoniec som sa pustila smerom k lesu. Ako som si aj myslela cez les viedla cestička. Nahodila som pomalé tempo a vošla doňho. Pätnásť minút bol ten kôň ochotný klusať. Chápala som jeho vyčerpanie a spravila prestávku. Dĺho som tam pri ňom sedela a rozmýšlala o Emily.

Preto som skoro chytila infarkt keď sa postavil a začal ma súriť aby sme išli. Chvíľku mi to trvalo ale nakoniec som začula dôvod. Niekto sa k nám blížil..