Zlodeji Mieru

6

Nie nie nie nie nie nie....zťažka som dýchala. To nemôže byť pravda.

Začala som ustupovať do zadu. Môj zrak bol stále prilepený na tej dýke...dýke, ktorou v mojom sne Alex zabila Emily.

***

Moje búchanie na dvere sa ozývalo po celej ulici. Kebyže môžem tak by som ich rovno vyrazila. Ale nechcela som byť až moc "nápadná" tak som tam len čakala čo sa bude diať. Už som sa naučila nevnímať tých ľudí čo mi do chrbta svojim zrakom vypaľovali diery. Ale stále sa mohlo stať, že skupinka z lesa sa vráti. A to som riskovať naozaj nechcela.

Na moje prekvapenie mi otvoril mladý chalan.
,,Nechceš ísť do vnútra?" nesmelo sa usmial. Moje udivenie sa nedalo skrývať. Ešte raz som skontrolovala či som pri správnom dome a aj keď som tomu nemohla uveriť prikývla som.

Vošli sme dnu. Aj keď dom určite mal nejaké rozdieli s tým naším ja som ich akosi nevedela identyfikovať. Všetko tu bolo také isté. Stena bez omietky, hneď na rohu kuchyňa, dokonca aj schody boli na tom istom mieste. Nuž aspoň sa nestratím.

V kuchyni bolo pár stoličiek. Naznačil mi aby som si sadla.
,,Vaši nie sú doma?" chcela som prerušiť to trápne ticho. Nechápavo sa na mňa pozrel.
,,Nie, ale prídu o chvíľu tak by si sa mala poponáhľať." sadol si na stoličku oproti mne.
,,Nebodaj si sa im prišla ospravedlniť?" spýtal sa. Mala som čo robiť aby som sa nerozosmiala. Snažila som sa tváriť akoby som to nepočula. Bola to dosť trápna situácia aj bez tej jeho otázky.

,,Ako sa voláš?" snažila som sa nadhodiť inú tému. On mi v tom však vôbec nepomáhal.
,,Ja som sa ťa niečo pýtal." povedal teraz už so zamračenou tvárou. Iba som si povzdychla.
,,Nie samozrejme, že nie." ,,Tak potom vypadni." s krikom buchol päsťou do stola tak, že ho skoro zlomil. Snažila som sa nezačať tiež kričať. Nevyšlo.

,,Myslíš si, že nechcem?" toto sa určite ozývalo celou ulicou.
,,A kto ti v tom bráni?"
,,Celá vaša dedina."
,,Ja nemôžem za to, že si si urobila zlé meno!"
,,Čo sa to tu deje?" umlčali nás až jeho rodičia. Zapichol pohľad do zeme. Až vtedy som sa spamätala.

Rýchlimi krokmi som podišla ku starcovi.
,,Čo to je a odkial to je?" vytiahla som "jeho" dýku.
Nechápavo sa na mňa pozrel, ,,Ukradol som ju."
No super! Vzdychla som si. ,,A viete aspoň ako ju zničiť?" Uchechtol sa. ,,Áno, viem" pokračoval ,,ale už by si mala ísť." nenávistne sa na mňa pozrel. Jeho pohľad som mu opätovala. Iba pokrútil hlavou a začal sa škodoradostne smiať.

Stratila som nervy. Dýkou som ho pritlačila ku stene tak, že sa nemohol pohnúť.
,,Dobre ešte raz sa vás pýtam" snažila som sa byť kľudná, ,,ako tú dýku zničím?" sťažka dýchal. A nie len on, ale aj jeho syn a žena. ,,Poviem im kto si..." ,,Ako zničím tu dýku?" Už mierne rozhorčene som sa ho pýtala.
,,Zatknú ťa..." ,,Mne je jedno či ma zatknú alebo nie," slzy sa mi začali hrnúť do očí, ,,len mi povedzte ako zničím tu dýku," jedna sa mi ako gorálka skotúľala po líci, ,,inak im to povedať nestihnete." Toto ho odrovnalo. Horšie však bolo, že to odrovnalo aj mňa. Ale bola som vo svojich slovách utvrdená. Nenechám Emily zomrieť. To sľubujem.

,,J-ja ju nedokážem zničiť." potichu povedal. ,,A kto?" vypadlo zo mňa.
,,Zlodeji Mieru." To bolo to posledné čo povedal. Stratil vedomie. Na nič som nečakala. Okamžite som vybehla na ulicu. Slnko už zapadalo a obloha sa sfarbila do fialová. Odignorovala som všetky výkriky jeho rodiny o tom aká som. Tentokrát som si zaumienila, že do zajtra z domu nevystrčím ani pätu. Prečo by som to aj robila. Bola to istá samovražda.

***

,,Príde mi nejaká divná." ,,Hmmm mne trochu." A mne prídete divné obe pomyslela som si.

Sedela som na svojej posteli, ale hlasy z kuchyne som počula zreteľne. Nechcelo sa mi tam však dotrepať a niečo im povedať. Možno na to mali aj dôvod. Keď som prišla dvere boli otvorené a prešla som okolo nich akoby tam neboli. Tak som iba v tichosti počúvala ich ohováranie a modlila som sa aby v domto dome býval ešte niekto príčetnejší.

Na stole predo mnou sa vynímala obálka. Obálka ktorú mi ráno strčil do ruky Ethan. Stále som sa na ňu pozerala a dúfala som, že ma niekto uchráni od toho aby som ju rozbalila. Po hodnej chvíli som sa na to odhodlala.

Roztrhla som ju a chcela som vybrať jej obsah ale nedokázala som to. Položila som ju naspäť na stôl a hodila som sa na posteľ.
,,Myslíš, že ešte niekedy výjde z tej izby?" smiech sa ozýval celým domom. Toto už ma naštvalo. Vybehla som a takou silou zabuchla dvere, že obidve stíchli.

Pomaly som zišla zo schodov dole. Obidve tam len nehybne sedeli a tupo sa na mňa pozerali. Zase som to zbabrala. Snažila som sa tváriť, že si idem iba po jedlo aj keď bolo jasne vidieť, že som si zobrala nejaký kus dreva. Rýchlosťou svetla som vybehla po schodoch a zabuchla som dvere za sebou.

S časti to pomohlo. Ich reč už o mne nebola ale vedela som, že týmto som si to u nich iba zhoršila.

Znovu som si sadla na posteľ a začala som čumieť na tú obálku. Niečo ma na nej odradzovalo. Nevedela som sa jej už ani dotknúť. Za to však kebyže stretnem Ethana neváhala by som ani sekundu. Skončil by na zemi s nosom od krvi. Nech si ma neželá ak na mňa on poštval tých dedinčanov.

Od mojich myšlienok ma prerušilo až klopanie na moje dvere.
,,Ďalej!" zakričala som. Klopanie neustávalo. Povzdychla som si. Pomaly som sa postavila a prešla som ku dverám. Stľačiť kľučku bolo vtedy to najťažšie čo som mohla urobiť. Ruky sa mi triasli v očakávani toho najhoršieho. Musela som sa na ňu zavažiť celým telom aby som otvorila dvere. So zavŕzganim sa uvoľnili a ja som ich mohla otvoriť. Ale však ten z vonku ma už predbehol. Dvere do mňa narazili tak, že som skončila na zemi.
,,Och Emma si to naozaj ty?" vyriekla postava predo mnou. Tým nárazom sa mi však zahmlieval zrak.
,,Emma si v poriadku?"
,,Emma, Emma.....!"

***

Naokolo mňa sa ozývali hlasy. Triasla som sa aj keď na mne boli asi tri hrubé deky. Pomaly som rozlepila oči. Sklaňala sa nadomnou nejaká osoba. Teda jedna s tých báb, s ktorými som sa až doteraz ignorovala.
,,Už sa prebrala." zakričala niekam mimo môjho dohľadu. ,,Vydrž Emily tu bude o chvíľu." povedala a s tým niekam odyšla. Ledva som vnímala jej slová. Mysľou úplne niekde inde som sa dívala do stropu.

,,Prepáč mi to, veľmi ma to mrzí." tento krát už som videla normálne. Sedela predo mnou Emily. Tá istá Emily, ktorú som chcela nájsť. Okamžite som sa zodvyhla a hodila sa jej okolo krku. Aj keď ma zasiahla ostrá bolesť, nedala som to najavo.
,,Tak si mi chýbala."

Dala som si záväzok, že túto kapitolu vydám do konca prázdnin.😃 Tak je to tu. A zároveň aj koniec prázdnin.😭 Dúfam, že ste si ich užili pretože boli asi naj ever. A ak nie tak si užite ten biedny zvyšok z toho čo po nich ostalo.😢
Ešte ďakujem za všetky votiky a komentáre. Pekný večer a zajtrajšie skoré vstávanie...😐😉😙