Zlodeji Mieru

3

,,Hooou." zatiahla som za uzdu. Kôň sa stále neprestával búriť. Nevedela som čo robiť. Zreteľne som počula kroky čo sa k nám približovali a k tomu som tu mala splašeného koňa.

Neznáma chôdza ustála akoby tesne za stromom za mnou. Kôň sa už prestal búriť. Teraz potichu funel a zo strachu mal vypleštené oči. Pomaly som podišla k stromu. Vybrala som starcovú dýku a schovala ju za chrbát. Opatrne som začala okolo neho prechádzať. Bol dosť hrubý na to aby sa za ním schovali traja ľudia. Oprela som sa oň chrbtom a snažila sa nahnúť sa tak aby som vydela kto je za ním. Neúspešne a tak som sa musela ešte o kúsok posunúť. Znova som sa nahla. Naše pohľady sa stretli. Než som stihla zareagovať predbehol ma a vytasil na mňa svoj.....meč?

Neovládla som sa. Musela som sa zasmiať. Chalan tak v mojom veku sa na mňa nechápavo pozrel a bolo vidieť, že ho to zneistilo. Stále pevne zvieral rukoväť a zatláčal ma k stromu. Hnedé vlasy mal sčesané do zadu. Jeho modré oči sa vpíjali do tých mojich. Až teraz som si všimla jeho podobu s chalanom, s ktorým Alex donedávna chodila. Úsmev mi zmizol s tváre a nálada poklesla. Prišiel pocit viny a ja som sa mu nedokázala ubrániť. Bolo ťažké s tým žiť. Musela som sa však ovládnuť. Ten chalan ma pomaly prebodával a tak som vytiahla zpoza chrbta dýku a ani nevedel ako sa ten jeho meč ocitol na zemi. Teraz bol k stromu pritlačený on a ja som sa sladko usmievala. Nenávistne sa na mňa zahľadel. Iba som zaklipkala očami a našpúlila pery. Otvoril ústa akoby chcel niečo povedať ale následne som počula náraz a obaja sme stratili vedomie.

Rozlepiť oči bolo v tej chvíli asi to najťažšie čo sa dalo urobiť. Hlava mi dunela a nepočula som nič iné ako piskot v mojich ušiach. Pomaly som sa začala hýbať. So zavretými očami som sa posadila. Zasiahla ma okamžitá bolesť hlavy a musela som otvoriť oči. Steny neboli ničím murované. Boli z hliny. Pripadala som si ako pod zemou. Možno to bola pravda. Nachádzala som sa na tvrdej podlahe v nejakom tuneli. Nikto tu nebol len fakle ožiarovali chodbu, ktorá sa naschvál kľukatila. Za mnou bola stena a strop v nedohľadne. Vydala som sa teda na jedinú možnú cestu aká bola.

Teplo z faklí ma príjemne hrialo a mohla som pomaly premýšľať o tom čo sa stalo. Ten chlapec bol zmetený. Mala som pocit akoby nevedel kto som. Alebo si tým nebol istý. Aj keď sa ma pokúsil napadnúť. Pri pomyslení na tú scénku sa mi objavil široký úsmev na tvári. Ešte chvíľu som si pred očami predstavovala jeho obraz. Rozmýšlala som nad jeho podobou s chalanom, ktorého meno som nevedela a nakoniec som už iba bezmyšlienkovite kráčala. Pohľadom som blúdila stenami a potichu si pohmkávala melódiu, ktorú som zachytila v meste. Nad jej krásou som sa rozplývala a až potom mi došlo, že toto nie je len tak. Zastavila som sa s uvedomením, že ak ma niekto umiestnil do tunela pre klaustrofobikou asi na to mal nejaký dôvod. A já blbá som si tu vykračovala akoby sa nič nestalo. Od hnevu vo mne kypela krv. Zrazu som začala vnímať okolité zvuky. Počula som rev ako ku mne dolieha odzadu. V tej istej uličke bola nejaká zver. Akoby to nestačilo v mojej čižme som ucítila pálčivú bolesť. Niečo mi z nej trčalo. Starcová dýka. Zajasala som a opatrne ju vybrala. Rev utíchol a bolo počuť tiché vrčanie. Pevne som zovrela rukoväť. Predo mnou bol východ. Aspoň som v to dúfala. Nadýchla som sa a druhý-krát sa rozbehla do tmy.

Dalo sa čakať, že tá zver sa rozbehne hneď za mnou. Bol počuť každý jeden skok čo urobila a každé jedno jej zručanie. Cítila som sa ako v úzkom tuneli bez východu s vlakom idúcim za mnou. Skôr či neskôr ma to dohoní. A ja sa tomu budem musieť postaviť. Cesta začala byť pokrytá kameňmi a ja som musela spomaliť. Obzrela som sa príšeru som už videla. Bežala obrovskou rýchlosťou niekde z diaľky jaskyne. Keď prebehla okolité fakli sa zhasli. Zakopla som. Zostala som ležať na zemi ako paralizovaná. Plytko som dýchala a snažila sa otočiť na chrbát. Keď sa mi to podarilo už bola pri mne.

Vlastne nado mnou stál vlk. Z jeho obrovských tesákov vyseli sliny. Pod ním som si pripadala ako jeho obed. Vyzeral, že už si na mne dávno chcel pochutnať. Oslávil to ozrutným revom ozývajúcim sa po celej jaskyni. Nemohla som si pomôcť. Kričala som s plných pľúc aj keď som si bola istá, že ma nik nepočuje. Stíchla som až keď sa ku mne začal nakláňať. Pomali sklonil hlavu a detailne si ma oňuchal. Potom ju zdvihol a opäť zreval. To už som nevydržala. Spamätala som sa a zarila som dýku do jeho nohy. S revom sa odtiahol a ja som sa mohla postaviť. Čakala som kedy zaútoči no márne. Stáli sme tam oproti sebe a dívali sa na seba. Potichu vrčal a v jeho očiach som dokázala spoznať smútok. Priblížila som sa, stále s namierenou dýkou proti nemu. Ani sa nepohol. Srdce som cítila až v ušiach.

Bola som pripravená kedykoľvek zaútočiť. Nezdalo sa mi to však voči nemu fér. Mysľou mi prebehol šialený nápad. Donútila som sa k tomu zložiť dýku na zem. Prehĺtla som, nadýchla sa a pomali som sa k nemu približovala.

Už som cítila jeho dych na rukách. Načiahla som svoju trasúcu sa ruku k jeho srsti. Centimeter po centimerti som sa k nej približovala. Zavrela som oči a náhle som pocítila mäkkú srsť pod svojou rukou. Vydýchla som. Bolo zvláštne hladiť si dvojmetrového vlka s tigrím revom. Zdalo sa mi to priam šialené a nevysvetliteľné. Oprela som sa hlavou o vlkove telo. Teraz už to bolo iné. Ležala som na dvoj metrovom mäkkom vankúši...

...s tigrím revom? Než som sa stíhla spamätať ležala som odkotúľaná v zákuti jaskyne. Bolo počuť rev a krik. Vlk postavený na zadné ako medveď keď hľadá potravu mi bol otočený chrbtom. Reval na nejakú osobu pred ním. Teraz už mnou však neprebehol strach. Pocítila som nával adrenalínu. Precupitala som okolo vlka, schmatla dýku a namierila ju na neznámeho. Vlastne stále neznámeho aj keď som ho už poznala. Nevedela som jeho meno. Od spoločného omdletia zostal otázkou v mojej hlave.
,,Nevieš o čo tu ide." týmito slovami ma chcel odohnať. Nepodarilo sa mu to.
,,Máš pravdu, neviem," previnilo som sa zadívala do zeme ,,tak mi to vysvetli." úškrn mi zaplavil tvár. Ale naozaj, chcela som vysvetlenie. S dýkou stále pri jeho krku som sa opatrne začala pohybovať dopredu - ďalej od zvieraťa. Musel ísť aj on. Pomaly sme sa vzďaľovali od vlka. Po chvíli, keď bol vlk už v nedohľadne som pokračovala.
,,Tak o čo tu ide?" odpovedal mi kývnutím k mojej dýke. Prevrátila som oči a zastrčila si ju späť do čižmi.

Stále som ho sledovala mojím prenikavým pohľadom.
,,Bola to skúška." jeho hlas odoznel ale v mojej hlave doznieť nevedel.
,,Takže skúška?" snažila som sa nahodiť posmešný tón ale bolo počuť skôr rozhorčenie. ,,Skúška s dvojmetrovou zverou a princom na bielom koni."
,,Počul som tvoj krik musel som pribehnúť." do líc mi stúpla červeň a pohľad som zapichla do zeme. Mysli mysli mysli.
Vzdychla som si ,,Čoho to bola skúška?"
,,To ti vysvetlím neskôr," s nevšímavosťou na môj prosebný pohľad ešte dodal ,,ale prešla si a teraz dovoľ idem to dokončiť." nestihla som sa spamätať. Videla som ho už len bežať smerom k vlkovi.