Zlodeji Mieru

10

Čoprosím? Nevedela som si vybaviť nijakú zmienku o tomto mene, ale aj tak mi bolo povedomé. Zalistovala som vo svojej mysli a snažila si vybaviť události z posledných dní.

Určite to nejak súviselo s Ethanom. Stretla som ho...zabil vlka...dal mi obálku...počkať! No jasné obálka.

Žena, ktorá predo mnou stála bola teda...Ethanova matka. A to potom znamená, že už si po mňa prišli?

Až teraz som sa dostala do reality.
,,Ja som Emma." potichu som povedala ale zjavne ma počula.
,,Dúfam, že si dostala ten list, Emma."

Aha jasné, takže je to pravda!

,,Hmm, tak ja sa pôjdem zbaliť." povedala som a už som upaľovala hore schodami. Vtrhla som do svojej izby a dvere za sebou zabuchla.

List bol stále na stole. Otvorený a nedotknutý, akoby tam na mňa čakal. Zobrala som ho do ruky a znovu si prečítala tú časť od Ethanovej mamy. Stálo tam:

Drahé dieťa,
Dlho sme hľadali niekoho takého ako si ty. Niekoho s iného sveta. Je nám veľkým potešením ťa privítať v našej skromnej krajine. Dúfame, že sa tešíš na svoj nový život a pevne veríme, že si si našla dobré vzťahy aj v dedine. Týmto ti oznamujeme, že si sa stala členom našej kráľovskej rodiny. Nesmierne sa tešíme, že tvoj nový brat prijal ponuku ukázať ti naše kráľovstvo a snáď si si ho obľúbila. O týždeň po doručení tejto listiny, po odbití šiestej hodiny popoľudní ťa čakáme na našom kráľovskom dvore.

S úctou, Jej výsosť Eleanora so severných ostrovou.

Nestihla som sa ani nadýchnuť a v izbe už stála Emily...nevyzerala byť nadšená. Práve naopak, zúrila, ale to mi v tej chvíli bolo úplne jedno.
,,Prišli skôr ako písala. A naviac vôbec nemali prísť." povedala som, ale zrak som mala prilepený k podlahe.
,,Ona ti písala?!" takmer s krikom povedala Emily.

,,Áno, ide o to, že..." nevedela som jej to len tak vysvetliť, takže som jej radšej podala celú obálku. Opatrne si ju zobrala. Obsah z nej vytiahla. Netrvalo dlho a mala ju prečítanú.

Jej výraz tváre bol nečitateľný. Pomaly mi obálku podala.
,,Emma, ale ty," hlas sa jej zasekol v hrdle. Pozrela som sa na ňu, ale môj pohľad neopätovala. S očami zapichnutými do zeme pokračovala, ,,t-ty to nemôžeš prijať."

,,Čože!?" Ako to myslí? Ja to musím prijať. Je to jediná možnosť ako sa vyhnúť Alex.
,,Ide o to ž-že," prudko sa nadýchla, ,,ty sem nepatríš. Nevydržiš to tu ani deň!"

,,Ako môžeš niečo také po..." ,,Prosím, vráť sa do reality, ty to nevidíš? Celý tento rozruch je len a len kôli tebe!" poslednú vetu zakričala.

,,Choď domov!" jej slová boli poriadne ostré. ,,Chceš aby som sa vzdala?! A k čomu to všetko bolo dobré?!"

,,O tom je to Emma. Nebolo to dobré k ničomu! Oni si ťa aj tak nájdu. Nekomplikuj nám to a choď..." ,,Ja nemám domov!" museli ma počuť aj dole, ale bolo mi to jedno.

Nekomplikuj nám to? Aké nám? Prečo aj ona? Prečo Emily? Prečo to urobila? Ona sa k ním pridala! Bolo mi to jasné. Šla s nimi a preto šla aj proti mne.

,,Ten chalan, čo v ten večer vybuchol na míne," začala. Otvorila som ústa, že niečo poviem, ale ona ma predbehla, ,,tvojou chybou ak si dobre pamätám..." ,,T-ty si tam bola?"

,,Samozrejme." plus úsmev od ucha k uchu. ,,Nie len, že s ním Alex chodila, bol to Ethanov brat!" posledné slova si poriadne vychutnala, čo ma iba viac naštvalo.