Zlodeji Mieru

Prológ

Vybehla som zo svojej izby. Poplašné sirény ozvučovali les na kilometre ďaleko, ten strašný zvuk mi trhal uši. Nevedela som čo sa stalo, no nevyzeralo to na normálny začiatok dňa.

Pohľad z okna bol ešte horší. Dvor bol plný neznámich ľudí. Asi dospelých. Bol to naozaj divný pocit vidieť niekoho tak starého.

Nemala som čas nad tým premýšľať, stihla som sa akurát prezliecť a prosto som utekala von z budovi ako najrýchlejšie sa dalo. Už teraz som mohla vidieť čo to robí s okolím. Stovky detí vybehli z izieb a snažili sa nájsť cestu von. No bolo neskoro.

V budove, v ktorej sme bývali boli iba dva oficialné východy. Jeden hlavný, ktorým sme mohli vychádzať aj vchádzať kedy sa nám zachcelo. A druhý, ktorým sa dovážali potraviny. Avšak už teraz pri oboch stáli natlačení ľudia zvonku. Nemalo zmysel pokúšať sa nimi újsť. Už dávno sa predpokladalo, že centrum bude raz odhalené, no riešili sa "dôležitejšie veci".

Teraz, keď som tam stála obklopená stovkami detí uvedomila som si, že nikto z nich nikdy neabsolvoval žiadne evakulačné cvičenie, a ani nebol informovaný o inom únikovom východe. Boli sme polapení v pasci. Nie, oni boli polapení v pasci! A to ma mrzelo omnoho viac.

Ozval sa strašný rachot a stena popri mne začala praskať. Celá sála v ktorej sme sa nachádali stíchla. Bolo počuť iba cinkanie rozhojdaného barokového lustru a splašený dych mojich rovesníkov. Pozrela som sa nahor na rozmokvanú, rozpadávajúcu sa omietku. Nebol čas!

Opatrne som sa vzdialila od ostatných, ktorí tam ešte stále v šoku stáli. V dave som zazrela iba desaťročnú Wells, ktorú som od jej príchodu navštevovala každý večer. Teraz potichu plakala v náručí neznámeho chlapca. Chcela som sa za ňou okamžite rozbehnúť a ukľudniť ju. Zostať tu nech sa deje, čo sa deje.

Ale nemohla som. Musela som správu o tomto napadnutí poslať ďalej, do iných centier.

Ozvalo sa druhé buchnutie a sála sa znova rozozvučala výkrikmi hrôzy. Rýchlo a nenápadne som vybehla po schodoch a stratila sa im z dohľadu. Odbočila som ku malej kuchynke, ktorá sa nachádzala na druhom poschodí a vošla do dvier, na ktorých sa nachádzal nápis "UPRATOVACí SKLAD". Bola som tam. Moja cesta na slobodu sa črtala priamo predo mnou.

Nachádzala som sa totiž na bočných schodoch. Málo kto o nich vedel a už vôbec nikto ich nepoužíval. Dokonalé!

Nech už ma čaká čokoľvek, som na to pripravená!

***

V napätí som vyšla z budovy. Nikto tam nebol. Z diaľky sa ozýval hluk a výkriky. Bola úľava vedieť, že už nie som tým ľuďom na dosah, no vedela som, že je koniec, že už asi nikdy neuvidím mojich priateľov. Slzy sa mi nahrnuli do očí ale potlačila som to. Od úniku ma už delila iba jedná brána a ja som si nemohla dovoliť strácať čas. K tomu som bola predsa vychovaná. Aby som odtiaľ raz odišla.

Rozbehla som sa smerom k bráne. Už mi nič nebránilo ísť cestou k predčasnej slobode. Teda... aspoň som si to myslela.

Bolo to predčasné radovanie. Ako som mohla byť tak sprostá? (Hovorí sa, že človek by na seba nemal byť moc prísny, hlavne kôli sebavedomiu. Ale niekedy, napríklad v prípadoch, že zabudnem na hliadky, ktoré tu za sebou tí ľudia nechali to proste nejde.)

Takže sa k tomu vrátim. Ako som mohla byť tak sprostá? Než som sa stíhla poriadne rozbehnúť, už sa za mnou hnali dvaja muži. Mohlo im byť tak cez 25. Okamžite som zrýchlila, ale vedela som, že to tempo dlho neudržím. Beh nebol moja silná stránka. Stačili dve minúty a už som dýchala ako astmatik.