Zlodeji Mieru

11

Spolu s Nicholasom - vymámila som od neho jeho meno - sme v tichosti kráčali lesnou cestou.

,,Takže kde?" nedočkavo sa pýtal.
,,Tuším, že týmto smerom." ukazovala som niekam len aby som ho nenaštvala. Mala som nervy v kely, keďže bola tma a ja som sa nevedela orientovať. Smer som len tipovala.

,,Tušíš, že týmto smerom!?" už ma mal asi fakt dosť. Ale ani sa mu nečudujem. Blúdili sme tým lesom takmer pol hodinu a stále sme Ethana nevedeli nájsť.

,,Teda, som si celkom istá." snažila som sa nadhodiť presvedčivý tón. Zjavne to zabralo keďže už nič nehovoril.

Míňali sme strom za stromom a ja som sa triasla zimou. Možno som predsa len mala zvoliť niečo teplejšie.

,,A čo ak už odišiel alebo ho niekto našiel?" spýtala som sa, ,,Nakoniec tu zmrzneme my nie on."
,,Tak by si si mala pohnúť." nevrlo odpovedal. Fľochla som po ňom pohľadom, ale nakoniec som uposlúchla a pridala do kroku.

O asi päť metrov ďalej ma však zastavil tým, že predo mňa dal ruku. To ale vôbec nebol dobrý nápad, lebo som sa hneď strepala na zem.

,,Ty idiot, mohol si povedať, že chceš zastaviť!" kričala som na neho keď som vstávala. Hľadel niekam do diaľky a vôbec si ma nevšímal.

Otvorila som ústa, že ho zasypem ďalšou kopou nadávok, ale v tom ma strhol k zemi a priložil mi ruku na ústa.

Snažila som sa vymámiť, keďže som fakt nevedela čo ma v pláne urobiť. Bol dosť ťažký takže som to nakoniec vzdala a čakala čo spraví. Ruku z úst mi dal dole a jeho výraz tváre bol úplne sústredený. Pozeral sa niekde do diaľky a ja som to až vtedy pochopila.

Kedže sme boli úplne ticho začula som z niekadiaľ vychádzať nejaké zvuky. Bol to krik. Krik plný bolesti a vedela som jedno. Žene určite nepatril.

,,Ethan!" potichu som zašepkala. V momente bol na nohách a bežal za zvukom. Aj ja som sa postavila, ale nebežala som. Oprela som sa o strom a načúvala som ďalej. Nick tam zjavne bez rozmyslenia vtrhol. To však nebol dobrý nápad. Podľa toho čo som počula tam nebol len Ethan. Za normálnych okolností by som bežala pomôcť, ale akosy som nevedela, na ktorej som strane.

Výkriky sa ozývali po celom lese a ja som bola v pomykove. Ak ich zabijú čo bude po tom? Ak tam pôjdem čo mám čakať? Neviem kto tam je, čo ak zabijú aj mňa?

Skúsila som však len pomyslieť na to, že by som zbabelo odišla a hneď ma zaplavila vlna viny. Začula som Nicholasov výkrik a pád.

,,Neviem prečo to robím." povedala som si pre seba a rozbehla sa za zvukom.

Bežala som stále ďalej až som zazrela svetlo. Áno odtial to vychádzalo. V behu som si vytiahla dýku z čižmy a bez rozmýšľania vtrhla na miesto deja.

Všetky oči boli zrazu na mne dokonca aj Nickov nechápavy pohľad, ale to mi vôbec nevadilo. Práve naopak. Chcela som to!

Stála predo mnou skupinka tých siedmich chalanov ako cez deň. Jeden z nich podišiel bližšie ku mne. Škodoradostný úsmev nevedel skryť.

,,Pozrime sa koho to tu máme," začal a pomaly sa ku mne približoval, ,,ešte včera svojho brata sama zmlátila a teraz by ho chcela brániť." užíval si každé jedno slovo, ,,Nuž tak uvidíme či sa jej to podarí."
,,Príjmam stávky!" zakričal jeden a všetci sa naraz iba rozrehotali.

Vedela som, že pohľadom sa zabíjať nedá tak som sa o to ani nesnažila. V kľude som čakala kým ten jeden príde ku mne.

Bol asi dva metre odo mňa keď sa po mne rozbehol. Stíhla som sa mu uhnúť a on sa skoro strepal na zem.

Bol zjavne naštvaný a dal to poriadne najavo. Už sa nesmial iba funel ako slon. Teraz som sa pre zmenu zasmiala ja. Rozbehol sa po mne druhý krát ale už som sa neuhla.

Keď bol pri mne uštedrila som mu kopanec do brucha, ale jeho to neodrovnalo. Jednoducho mi podkopol nohy a ja som spadla na zem. Plus ďalšie posmešky a aplaus.

Lapala som po dychu a snažila sa odplaziť niekam ďalej, ale on mi to nedovolil. Podišiel ku mne a obrátil si ma na chrbát. Ľavú nohu si vyložil na môj hrudník a ja som sa v tej chvíli nevedela nadýchnuť vôbec.

On si to zjavne náramne užíval a predĺžoval ako sa dalo. To som však využila a dýku mu zaryla do stehna. Zo zavytím padol na zem. Postavila som sa a uštedrila mu ešte jeden kopanec do brucha. Na čisto stratil vedomie a ja som sa konečne mohla nadýchnuť. To však nebolo všetko.

Za mnou stáli ďalší šiesti chalani a tento krát sa vzdať nehodlali. Blížili sa ku mne jeden po druhom v snahe obkľúčiť ma, ale nedovoľovala som im to. Bolo to oveľa lahšie ako pri tom prvom, ale aj tak som dostala pár nepríjemných úderov. Na posledného som iba namierila dýku a povedala mu nech sa prace. Po tom čo videl s ľahkosťou upslúchol a ja som zostala sama s dvomi udivenými pohľadmi.

To však netrvalo dĺho. Kôli náhlym kŕčom v bruchu sa mi podlomili kolená a s výkrikom som padla na zem. Triasla som sa od zimy a bolesť sa rozšírovala po celom mojom tele.

Klamala som samu seba. Nebolo to len pár nepríjemných úderov. Cítila som sa akoby po mne prešiel kamión.

Niekoho ruky ma opatrne podobrali a niesli ďaleko od toho miesta.
,,Teda dievča, ty sa nezdáš," začal Nicholas v zjavne oveľa lepšej nálade. Iba som sa naňho vyjavene pozrela.
,,Ale nie fakt ešte chvíľu a boli by sme mŕtvy. Dik." Stále som naňho civela. On sa mi fakt poďakoval?!

,,No čo na mňa tak zízaš?" hovoril a pri tom sa smial, ,,Zjavne je ešte v šoku." povedal niekam do zadu.

,,Hmm to hej." nemohla som nespoznať Ethanov zachrípnuty hlas.

,,Nie som v šoku, to vy ste mimo," teraz na mňa civeli oni, ,,tak najprv ma donútiš aby som išla hľadať svojho 'brata' " pri tom som prstami naznačila úvodzovky, ,,a potom mi tu ďakuješ a smeješ sa, lebo si pred chvílou skoro umrel keďže si tam len tak vtrhol a ja som ti akože zachránila život?" povedala som ale jeho náladu to zjavne nezmenilo.

,,Kto ťa nútil ísť tam za mnou?" zodvihol obočie. Ja som pre zmenu prilepila zrak k zemi, lebo som odpoveď nepoznala.

,,Ja-a, neviem prečo som to urobila, možno som ich neznášala viac ako vás." pri posledných slovách som sa škodoradostne zasmiala.

Odvrátil zrak ale ja som pre zmenu zachytila pohľad niekoho iného. Ethan sa na mňa díval tým svojím ospravedlňujúcim pohľadom, ktorý hovoril za všetko. Chápala som, že mu moc do reči nebolo, veď ako by ste sa cítili keď vás váš priateľ zradí a nepriateľ zachráni?

Ešte dosť dĺhu chvíľu sme - teda oni - kráčali k hradu a mne sa už poriadne točila hlava. Oni na tom však neboli o nič lepšie.

Bola som už jednou nohou v snoch, keď sme došli na chodbu, kde bola moja izba. A zjavne aj ich izby, keďže sme vošli hneď do prvých dverí, čo tam boli.

,,Však som ju mohol odniesť do jej izby." začula som Nickov tlmený hlas.
,,Tam by si nedošiel." odpovedal mu Ethan posmešným tónom.
,,Hmm, pravda." Povedal Nick a cítila som ako ma opatrne položil na posteľ.

Hneď na to som z oboch strán pocítila tlak, akoby si tam niekto ľahol. Nie, do mojej izby by nedošli hlavne, že ku mne si na posteľ ľahnúť vládali!

Nemala som však silu ani chuť to riešiť.

Trošku kratšia kapitola, ale čo k tomu dodať...dúfam, že sa páčila.😏