Zlodeji Mieru

8

Jeden dedinčan podišiel ku Emily a papier je vytrhol z rúk. Pozorne si prečítal každé jedno slovo. Potom jej to strčil naspäť do rúk a s nechuťou odišiel.

Ethan sa stále zvýjal od bolesti na zemi po tom čo mu Emily vpálila ale nikto si ho nevšímal.

Za chvíľu sa všetci začali rozchádzať a na ulici ich zostalo iba pár vrátane Ethana, ktorý sa už ani nesnažil postaviť.

Niekde v diaľke som zachytila pohľad. Niekto na mňa upieral zrak.
,,Poďme!" pošepla som Emily. Strhla sa zo zamyslenia a nechápavo sa na mňa pozrela.
,,Rýchlo!" Tieň sa približoval. Oči mu prenikavo žiarili a vpýjali sa do mňa. Emily sa otočila za mojím pohľadom a potom naspäť na mňa.
,,Čo je?" spýtala sa so stále nechápavím pohľadom.

Obzrela som sa tam ale tie oči tam už neboli. No super. Teraz už naozaj halucinujem.
,,J-ja iba som trochu unavená. Asi by som si mala ísť ľahnúť." vyšlo zo mňa.
Emily si iba prekrížila ruky na prsiach a pokrútila hlavou.
,,Čo si tam videla?" ,,Nič." pohotovo som odpovedala.

Rýchlo som prebehla cez ulicu a bez obzretia som sa stratila v dome.

Moje čižmi som si prvý-krát konečne vyzula a pratala som sa do kuchyne. Škvŕkalo mi v bruchu tak, že sa to ozývalo po celom dome.

,,Tak čo ako ste to poriešili?" ozval sa hlas za mnou.
,,Príde Ethan na večeru?" pridal sa ďalší hlas.
Dobre som vedela o koho ide, ale aj tak ma to poriadne rozhorčilo.

Okamžite som vybehla po schodoch a zabuchla za sebou dvere tak, aby jasne počuli môj názor.

O chvíľu však na moje dvere znovu začali klopať tie dve otravné spolubývajúce a prosíkať o pozitívnu odpoveď.
,,Nie!" ,,Ale veď..." ,,Povedala som nie!" naštvane som im odkričala.
,,Prečo?" po chvíli znovu začali dobiedzať. Otvorila som dvere a vystrčila hlavu.
,,Pretože na naše dvere už viac nezaklope." s tým som im zavrela pred nosom a už som si ich nevšímala. Nuž dnes už sa nenajem.

***

Poviem im kto si.
Viem to!
Si vrahyňa!
Zabila si ho!

,,Nie!" sťažka som dýchala. Príšerné zobudenie ešte znásobovalo to šero čo vládlo v mojej izbe. Bolo nadránom. Slnko ešte nevyšlo ale začínalo sa rozvydnievať. V bruchu mi škvŕkalo ešte väčšmi ako včera a ja som vedela, že už nezaspím.

Na mojej posteli už čakalo nové čisté oblečenie. Príjemne ma potešilo, že nepochádzalo s týchto dôb. Boli to čierne legíny a krátky top. Och, Emily vie ako tu farbu milujem!

Rýchlo som sa obliekla a potichu zbehla dolu po schodoch do kuchyne. Nebolo tam toho moc na výber. Nejaký stvrdnutý chlieb a mlieko. Bola som však tak hladná, že mi to bolo úplne jedno.

V tom dome som sa po včerajšom incidente zdržiavať nechcela, preto hneď keď som zjedla som vybehla ku dverám dala si na nohy čižmy a zabuchla za sebou.

Vyšla som do hmly. Nebolo vidieť ani na tri metre a slnko práve začalo vychádzať. Na ulici ešte nebolo jediného človeka. Bola som rada, že som ten čas vystihla.

Vykročila som smerom k lesu. Sem-tam som zakopla o nejaký kameň, keďže viditeľnosť bola nulová. Orientovať som sa však už vedela. S vedomím, že neviem kam idem som pokračovala "prvou" ulicou.

Za mnou sa začali ozývať rýchle kroky, vzďaľujúce sa odo mňa. Aj napriek tomu, že som nikoho nechcela stretnúť som sa za nimi okamžite rozbehla. Ten človek sa rozbehol tiež. Bolo jasné, že ma stretnúť nechce. V behu však neustával a začínal sa mi vzdiaľovať. V tom mi niečo mäkké prikrylo tvár a tým zatienilo už aj tak mizerný výhľad. Šmykla som sa a tvrdo dopadla na zem.