My Demon

8.

Božeeeeeee.... Existuje väčší idiot ako ja? Dosť o tom pochybujem... Neznášam sa.
Hneď ako za mnou treskla dverami, som sa zviezol na zem. Trieskal som si hlavu o stenu až kým ma to nezačalo vážne bolieť. Pozrel som sa na svoju ruku. Nebyť mojej povahy, mohol som Karu teraz držať v náručí (alebo by sme si dali ďalšie kolo). Len neeee, ja sa musím pomstiť. Áno, bola to len čistá pomsta. Vedel som, že sa po mňa Kara vráti tak som flirtoval s tými "babenkami". Ani vo sne by ma nenapadlo, že by som s ňou znovu skončil v posteli. Serem to už.
Pozbieral som sa a vpochodoval do svojej chatky. Hodil som sa na posteľ a v tom momente zaspal.
Ráno ma zobudilo trieskanie na dvere. Lenivo som sa vybral otvoriť. Stála tam nasratá Sasha.

,,Ako si to predstavuješ?" vyštekla hneď po mne.

Takže Kara sa už stihla vyspovedať?

,,Všetko sa vráti do starých kolají.." prevrátil som očami.

,,O čom to tu trepeš?"

,,A o čom trepeš ty?" nedal som sa.

,,No predsa o tom, že je už 11 hodín. Už dávno ste mali trénovať!"

Sorry Kara...

,,Hej hej. Oblečiem sa a vyrazíme."

,,To ti radím," fľochla a odkráčala preč.

Zabuchol som dvere a vybral sa do kúpeľne. Opláchol som si tvár ľadovou vodou a pozrel sa na svoj odraz v zrkadle.

,,Sexoš ako vždy," uškrnul som sa.

V rýchlosti som si umyl zuby a prehrabol vlasy. Vrátil som sa do izby a obliekol si šedé teplákové kraťase a biele tielko. Obul som sa a vyšiel von. Kara už stála pred mojou chatkou. Bola otočená ku mne chrbtom, čiže som mal výborný výhľad na jej zadok v legínach. Asi by som sa pozeral ešte dlho keby sa neotočila a neprebodla ma pohľadom.

,,Vyspinkal si sa chlapček?" spýtala sa ironicky.

,,Jasné, a čo ty princezná?"

Prevrátila očami a pristúpila ku mne. Dotkla sa ukazovákom môjho ramena.

,,Až po tvojom odchode mi bolo konečne super."

,,Priznaj sa, že ti chýbala moja prítomnosť."

Obaja sme sa prebodávali pohľadmi.

,,Z časti... Si tak teplý, že mi bola zima keď si odišiel."

Na to som jej už nestihol nič povedať lebo nás premiestnila na lúku. Ale teraz tu neboli len tie dve. Stáli tu aj naši rodičia. Nechápavo som si ich premeral.

,,Je čas na to, aby ste priniesli prvý amulet," povedal Karin otec.

,,Kde je?" spýtala sa hneď.

,,Na území Chladných hôr. Prídete k istým čarodejniciam. Poviete -auxilium- a nezabijú vás."

,,To ste nás teda upokojili," zahundral som.

,,Bežte sa teplejšie obliecť a prichystajte si nejakú výzbroj. Nikdy neviete..." pripojila sa aj jej mama.

Kara len prikývla a už nás znovu nebolo....

Pripravení sme sa na seba pozreli.

,,Neurob mi hanbu," uškrnula sa.

,,Uvidíme kto komu urobí hanbu," vrátil som jej.

Pozrela sa pred seba a počúvala inštrukcie ohľadom cesty. Ja som sa ujistil či mám všetky zbrane. Potom mi padol pohľad na Karu. Mala oblečené čierne obtiahnuté kožené nohavice, čierne tielko a čierne kanady. Na chrbte mala nádobu ( sorry ľudia, neviem ako sa to volá :D) so šípmi a v ruke luk. Viem ešte o nožíku čo si schovala do jednej z kanád.

,,....dávajte si pozor," zachytil som posledné slová.

Kara sa ku mne otočila a podala mi neochotne ruku. Nadýchli sme sa a premiestnili.
Ocitli sme sa pred jaskyňou. Všade vládla tma a nepríjemná atmosféra.

,,Idem dnu," zašepkala Kara.

Obzrel som sa a skontroloval okolie. Všetko v poriadku tak som sa vybral za ňou. Stále som sa obzeral a dával na nás pozor. Nemuseli sme ísť príliž hlboko. O chvíľku sme sa totiž ocitli v nejakej miestnosti s regálikmi. V nich boli rôzne nádobky, rastlinky a sem tam po poličke prebehla myš. Zhnusilo sa mi to tu. Zrazu sme začuli hlasný smiech. Kara ma schmatla za ruku a schovala nás za regálom. Dnu prišli dve ženy.

Nerozumel som im. Hovorili iným jazykom než mi.

,,Čo urobíme?" spýtal som sa potichu.

,,Čo asi? Musíme sa im ukázať."

Neochotne som zafunel. Ešte chvíľku sme sa tam schovávali až kým sa nám tie dve neotočili chrbtom. Vtedy ma Kara potiahla za ruku a vyšli sme z nášho úkrytu.

,,Ehm..." snažila sa upútať pozornosť.

A aj sa jej to podarilo. Tie dve sa hneď otočili.

,,Démon," vyšlo z úst ten modrovlasej.

,,Počkajte..." nestihol som dopovedať a už tá krava po mne hodila nejakú ohnivú guľu ktorú si vyčarovala.

Uhol som sa. Kara vytiahla šíp a napla luk. Vyriekla nejaké zaklínadlo a špic šípu sa sfarbil načierno. Obe čarodejnice sa zastavili.

,,Zachováme pokoj," zafunela Kara.

,,Čo chcete?" spýtala sa tá druhá.

Vyzerala ako nejaký vyznávač Satana.

,,Prišli sme si po amulet," vysvetlila Kara.

,,Počuli sme o tom. Ale ako máme vedieť že nie ste z temnoty a nehráte to tu na nás?"

,,Auxilium," vyšlo zo mňa.

Bosorkám sa rozšírili zreničky. Blik.

,,V poriadku. Hneď ho prinesiem," prerušila to trápne ticho modrovláska.

Kara ju sprevádzala pohľadom. Prešla k jednému zo stolíkov a začala sa prehrabávať v šuflíku. O chvíľu vytiahla malú krabičku a vrátila sa k nám. Chcela mi ju podať ale Kara jej v tom zabránila.

,,Daj to mne," povedala.

Čarodejnica síce nechápala ale poslúchla. Schmatla krabičku a aj mňa za ruku.

,,Ďakujeme," vyriekla a zmizli sme.