Lifesaver

Ďakujem

„Ešte ma žiaden cudzí chlapec neobjal." Začervenala som sa a prerušila očný kontakt. ,,Práve preto som to spravil. Čakal som to." Ruku si položil na moje rameno. A znovu sa mi zapozeral do mojich očí. Stáli sme tam pár centimetrou od seba a pozerali sme si do očí.

,,Ja... Už je veľa hodín. Musím ísť." Prerušila som ticho a aj tú malú vzdialenosť.

,,Áno máš pravdu už je dosť hodín. Aj ja už pôjdem. Chceš odprevadiť?" Už vie čo sa stalo. Ale nevie, že som v decáku. ,,Nie netreba zvládnem to aj sama." Nasilu som sa usmiala.

,,Dobre tak zajtra v škole sa vidíme." Kývem hlavou. ,,Zajtra v škole teda." Otočím sa mu chrbtom.

,,Diana počkaj." Zvrtnem sa a zostanem stáť na mieste. Niall ku mne svižne prejde. Chvíľu zaváha ale stále nič nehovorí. Urobí ešte ktok bližšie a svoje ruky obmotá okolo mňa. Znovu ma objal.

Stojím pri ňom na špičkách a hlavu mám položenú na jeho ramene. ,,Ďakujem."  Pošepkám mu do ucha roztraseným hlasom. Odtiahnem sa a rozbehnem sa smerom domov.

Po pár minútach behu sa už ocitnem pri bráne decáku. Len tak tam stojím a pozerám na tú čiernu dieru. Nechcem tam ísť. Znovu. Ja už nechcem. Nevládzem.

Spustia sa mi slzy. Nie. Musím to zvládnuť. Vojdem dnu aj napriek tomu, že je to tá posledná vec čo by som chcela spraviť. No pre Nialla to zvládnem. Vydržím to.

Ležím v posteli. Všetci spia. Je tu tma a ticho. Pozriem sa na hodiny. Sú tri hodiny ráno. Pozerám do stropu na ktorý ani nedovidím lebo je poriadne vysoko. Vravela som, že tu musela byť nejaká továreň. Ale teraz je to nepodstatné.

Ležím a rozmýšľam. Rozmýšľam o ňom. Zachránil ma.

Strávila som premýšľaním dve hodiny. Chápete to? Dve hodiny mi trvalo aby som sa odhodlala opustiť moju vyhriatu postieľku a išla sa prezliecť. No ešte stále som mala čas. Bolo len päť hodín a škola začína o pol deviatej.

Nejak som sa dokopala a pobrala som si veci. Vyšla som von, dala som si do uší slúchadlá a pomaly som kráčala smerom do školy po obrubníku. Potichu som si spievala Message in the bottle od The Police. Nikto ich u nás nepozná. Vraj „však oni sú z minulého storočia. To nie je cool."

V strede pesničky ma niekto potľapká po ramene. Samozrejme, ako inak sa zľaknem a zletím z obrubníku. Super. Rozbité koleno. To by som nebola ja, keby že sa mi niečo takéto nestane.

,,Diana prepáč. Ja ja som nechcel. Chcel som ťa len prekvapiť kedže si ma nepočula keď som na teba kričal. Naozaj prepáč." Sadnem si na zem a usmejem sa na neho. ,,To nič Niall. Nič sa nestalo. To je v pohode." Povyťahujem si kamienky z rany. ,,Pomôžem ti?" Pozriem na neho nezaujatým pohľadom. ,,Nie ďakujem to je dobré." Snažím sa vstať. No nejako sa mi to nedarí. Štípe ma to a páli zároveň. Takže postaviť sa bude zaujímavé.

Skúsim to druhý krát a znovu padám, no Niall ma zachytí za boky. Po celom tele mám zimomriavky a Niallovi mierne stúpla červeň do líc. ,,Ďakujem." Niall sa na mňa usmeje a pokýve hlavou. ,,Nie je za čo."