Lifesaver

Tento krát to vydržím

Sedím na lavičke v parku, pozerám na hodinky a čakám, či vôbec príde. Čakám tu už asi pätnásť minút a tak ako sa vytráca dobrá nálada, vytráca sa aj nádej že príde. Možno si chcel urobiť zo mňa len srandu ako všetci ostatný.

Tak som sa postavila, do uší som si dala slúchadlá a pomalým krokom som sa vybrala späť. Po pár krokoch ma niekto chytí za rameno.

,,Ahoj. Prepáč že meškám nevedel som sem trafiť. Trošku som sa tu stratil. Dúfam že nečakáš dlho." Pokrútila som hlavou a pousmiala som sa. ,,Tak ty si prišiel. Už som si myslela, že si si zo mňa urobil srandu. A že neprídeš." Pozrela som na zem. ,,Nie. Pre boha to by som ti neurobil. Nikomu by som to neurobil." Chvíľu bolo ticho.
,,Tak, si pripravený spoznať toto krásne a zábavné mesto?" Ironicky som zahlásila a konečne som sa mu začala plno venovať. ,,Pravdaže." Vybrali sme sa pomalým krokom po parku. Najprv sme boli ticho. Potom sa ale uvoľnilo to napätie medzi nami.

,,Prečo sa vlastne s tebou nikto nebaví? Veď na tebe nieje nič zlé. Si úplne normálne dievča. Nechápem to." Teraz neviem či to mám brať ako kompliment alebo urážku. ,,Ja vlastne ani neviem. Asi preto že som malá, pehavá, môj ksicht nezakrývajú dve kilá umelých sračiek a niesom zle zafarbená blondýna s mastnými vlasmi a nevážim tridsať kilo aj s botami, niesom ako tie ostatné dievčatá neotravujem chalanov, nenosím provokatívne oblečenia, nefotím sa pred zrkadlom a niesom závislá na instagrame."
Ani neviem odkiaľ som vytiahla túto najdlhšiu vetu akú som kedy nie len že povedala, ale som ešte ani dlhšiu nepočula. ,,Byť iný je odvážne. Hlavne v tejto dobe kde sú všetci rovnakí. Podľa mňa si super. A pehy ti pristanú. "

,,Som rada že mi rozumieš. Nie každý to dokáže. Nie každý dokáže pochopiť, prečo nie som na tomto svete šťastná." Odtrhnem si list zo stromu a začnem ho pomaly trhať lebo čakám na otázku. Na tú otázku. „Prečo si nešťastná?" Nebol by to asi normálny deň keby že sa ma to niekto nespýta aspoň raz.
,,So mnou sa nikto nikdy nejak extrémne nebavil. Iba brat, sestra a mama ešte dávno." Vzdychnem si lebo viem, že sa musím vrátiť znovu späť. ,,A prečo sa to zmenilo? Veď sú stále tvoja rodina nie?"

Zahodila som list na chodník a začala si šúchať spotené dlane o nohavice. ,,Pred pár rokmy sme mali haváriu." Dúfala som že to tento krát vydržím. Ale nepodarilo sa. Spustila sa mi slza. ,,Keď sa ti to ťažko hovorí, nemusíš mi to povedať."

Znovu sa vschopím. ,,Nie. Ja to už nemôžem viac dusiť. Musím to dostať zo seba von. No tak mali sme tú haváriu a jediný kto z auta prežil som bola ja. V aute som bola ja, moja staršia sestra, moje dvojča, mama a otec. Zostal mi len nevlastný bratranec Liam."

Otočím sa Niallovi chrbtom, dám si ruky na tvár a do nich ukrývam vzlyky. Ešte nikdy ma to tak nedostalo. Už som myslela že je to za mnou.

Prejde ani nie pár sekúnd, Niall sa postavý predo mňa a snaží sa mi pomôcť. Objal ma. A tým ma upokojil.
Bolo to gesto, ktoré by som si nikdy neodvážila ani vysnívať. A ešte k tomu ma obímal chalan ktorého poznám len pár hodín. Chvíľu som z toho bola mimo ale potom som sa uvoľnila a objatie som mu silno opätovala. Cítila som sa tak nezraniteľná. Hlavu som mala položenú na jeho hrudi a ukľudňoval ma jeho zrýchlený tep a jeho pravidelné zdvíhanie hrude.