Chalan z mojich snoch /POZASTAVENÉ/

3.kapitola

Pozerám sa pred seba vidím tam knihy veľa kníh. Idem bližšie a zbadám na stole list. Zoberem ho a začnem čítať. Moc tomu nechapem. Ale keď to začnem čítať dookola pochopím. Stojí v ňom. Chceš utiecť minulosti? Ujdi budúcnosti. Minulosti sa už neskryjes nájde si ta. Sadnem si na posteľ a tesne pred moje nohy padne kniha. Neni obyčajna. Je stará. A niečo mi hovorí aby som ju prečítala. Otvorím ju a pustím sa do nej. Ani neviem ako a stranky utekajú a ubúdajú. A v tom tma. Stojím v lese nikde nič iba tma, jediný zdroj svetla je mesiac a hviezdy. Idem hlbšie a hlbšie do lesa, ale všetko vyzerá tak isto. Pozriem sa do predu a stojí predomnou ten chlapec s pumpi díva sa na mna a upaľuje ma pohľadom. V tedy mi dojde, že tho chlapca poznám. A v tom počujem tichý, ale prenikavý hlas, ktorý mi šebka: ,, Minulosti neujdeš iba ak tak smrtou." hlas sa začína zvyšovať až mám pocit, že mi hučí do ucha. Sadnem si na zem a schúlim sa do klbka. A v tom to prestane som naspäť v svojej izbe. Pozriem sa na knihu vedľa seba a je presne na tej strane ako som ju nechala. Položím ju na stolík. Dýcham veľmi rýchlo. Vyzeralo to tak živo. A hlavne on... nedokážem ho dostať z hlavy. Čo je zač? Ako je možné, že ho zas vidím v snoch psledne som ho videla pred asi siedmimi rokmi možno viac. Pýtam sa sama seba ale neviem nájsť odpoveď. Zaspať sa mi nedá. Tak za začnem vybalovať. Všetky tie veci, fotky mi pripomínajú minulosť. Mám s toho zlí pocit. Až sa začnem triasť. Vezmem najbližšiu a najistejšiu vec a začnem robiť krvavé pásy na mojej ruke. Ked sa spamätám na ruke mám veľkým vyrezané minulosť ta dobehne. To ma vystraší ešte viac.

Je rano ani neviem ako som zaspala. Pozriem sa na ruky a stále to tam je. Na nohach mam škrabance s toho lesa. V tom mi dojde. To nebol sen
Ale ako som sa tam dostala? Nemala by som sa vrátiť naspäť na psychyatriu? Ďalšia vec prečo sme sa chceli presťahovať bola moja minulosť. Tri krat som sa pokúsila zabiť. Otec ma poslal na psychiatriu aj keď ho to veľmi ranilo. Snažila som sa prestat ale stale som počula hlasy. Ich hlasy. Keď som mala osem šla som sa prejsť a zbadala som deti v mojom veku boli ranenne a kričali na mňa nech ich zachránim ale ja som utiekla. Od vtedy som ich videla, v každom a všade som ich počula. Zbláznila som sa a začala som ich počuvať. Hovorili nech zarežem hlbšie nič sa nestane iba skončí moja trapenie. Ale bolo to naopak trápenia pribúdali až som sa dostala na psychiatriu.

Začne mi s oči padať kvapka za kvapkou sĺz. Nebránim sa a nechám ich nech si risuju cestu po mojom lici až na zem. Nedokážem prestať až vyberem tabletky na upokojenie. Jedna nezaberá tak si dám ďalšiu a ďalšiu.

Prebuzdam sa v nemocnici. Neviem ako som sa sem dostala a už vôbec prečo. Otvorím oči a je tu on ten chlapec díva sa na mňa a hovorí že všetko bude v poriadku ale ja viem, že nebude. Pošuchám si oči ale on tu už není nik tu není. Ani ja. Počujem iba hlas ktorý priam kričí "minulosť ťa dobieha." zľaknem sa a začnem kričať. Otvorím oči a som vo svojej izbe.

Tak čo si myslíte? Dúfam, že sa vám časť páčila a ďalšia bude v priebehu tohto týždňa.... Pekné čítanie