Ideme už asi hodinu. Míňame dom za domom. Mám pocit, že ideme hodiny. ,,Kam vlastne ideme teraz?" ,,Na stanicu." zamračím sa. ,,Prečo?" usmeje sa a odpovedá: ,,Nemáš rada vlaky?" ,,No mám ale..." nestihnem odpovedať a už mam jeho ruku na mojich ústach. ,,Nechaj sa prekvapiť." Vytiahnem mobil a začnem počúvať pesničky.
Sme tu, na stanici. Idem za nim ako daka hus sa svojou mamou. Odbáča. Vychádzame z nejakej uličky a zároveň aj zo stanice. ,,Kam ideš?" Nič je ticho. Zastane o hovorí: ,,To čo tam uvidíš nesmieš nikomu povedať...ak to spravíš môžu ťa zabiť a aj to spravia." Sucho preglgnem, ale súhlasím. Vchádzame do slepej uličky, v tom niečo zašomre a pred nami sa objavuje chodba. Ideme ňou a ocítame sa na lúke. Je nádherná, plna kvetov a koňov po pravej starne ide rieka. ,,Pááni." vyjde zo mňa. ,,Je to krásne že?" prikývnem. Lepšie sa pozriem a dole zbadám mesto. Dosť veľké mesto nie ako vo filmoch staré kde tu dačo, toto je veľké pripomína mi Las Vegas. Pozerám sa naň s otvorenou pusou. ,,Bacha aby ti do nej niečo nevletelo." zasmeje sa. ,,Haha a čo také?" zasmejem sa aj ja. V tom ma zas pobozká je to nadherne. Nemám motýliky v bruchu ani nič podobné. Jediné čo cítim je jeho jazyk v mojich ústach. Odtiahne sa a povie: ,,Pokračovanie nabudúce."
A týmto to aj ukončím. Som rada, že ste si to prečítali a dúfam, že sa vám to páčilo tak zatial ahojteee :-*
YOU ARE READING
Chalan z mojich snoch /POZASTAVENÉ/
RandomTara ma 16 a skoro celý život pred sebou. Mama jej zomrela, keď mala sedem. S otcom sa rozhodli, že všetko čo sa doteraz stalo nechajú tak a odídu preč. Prežite s ňou "nový" život.
