Chalan z mojich snoch /POZASTAVENÉ/

5.kapitola

Ranný budik je pre mna a moje uši utrpenie. Hmatám rukou to otrasne stvorenie, ale keď ho nevie zastaviť hodím ho o zem a je ticho. Ešte päť minút som v postely a potom idem do kúpeľne. Dám si ľadovú sprchu na prebratie. A počas toho ako kvapky vodu mi dopadajú na kožu a stekajú po nej rozmýšľam nad životom čo by som v ňom zmenila a koho by som najradšej nikdy nespoznala. No minulost už nenavrátiš. Preberem sa na búchanie do dverí, kedže mam vlastnú kúpeľňu príde mi to divné. Vypnem vodu hodim na seba uterak a otvorím, ale nik tam nieje. ,,zlý vtip oci.,, pomyslím si a idem naspäť zavrem za sebou a ani neviem prečo aj zamknem. Pozrem sa na seba zo srkadla a skoro skolabujem. Cez paru na skle vidím napis a v ňom stojí: ,, Načo žiješ, keď život je pre teba úbohé utrpenie?" dosť ma to zaskočí. Je mi jasne, že toto neni oco čo to spravil. Rychlo sa vysuším a hodim na seba prvé veci čo najdem. Zídem dole a bežím do prvej knižnice čo najdem. To na skle bolo totiž z jednej knihy, ktorého autora nikdo nepozná a na svete su len tri kusy. Viem to lebo som o nej hľadala všetko na internete a tento citát bol asi na každej stranke čo som našla, ale ani v jednej neni napisane čo presne sa v tej kniha nachádza. Autor sa s nim vraj stotožnoval až moc a keď to cele dopisal zabil sa, ale nechal list v ktorom píše  o tom že každý ma na svete nejaký "ciel" a preto žiješ aby si ho splnil a keď ho splníš môžeš odísť kam len budeš chcieť a hlavne preč s tato.

Som tu stojím pred knižnicou, ktorá vyzerá z vonku riadne veľká. Vojdem dnu a skoro stratím dych. Je to tam veľké a starodavne. Pôsoby to ale útulne.

Hľadám už asi hodinu a moja nádej, že ju nájdem mizne. A v tom padne na zem kniha. Je otvorena na strane 382 a je na nej napísané:,,Načo žiješ, keď život je pre teba úbohé utrpenie?" našla som ju som šťastná. Tento citat je na každej strane.

Najdem prvé kreslo a sadnem si do neho a začnem čítať. Je tam veľa jeho teorie o smrti, živote, posmrtnom živote a o všetkom nad čím sa dá fylozofovat. Ale najviac je tam o smrti a samovrahoch.... Začítam sa do jednej kapitoly s názvom samovrahovia, prečo to robia? ,,Ľudia ktorý sa chcú alebo uz pokúsili zabiť alebo nad tým občas pouvažuju niesu blázni ani tí, ktorý sa režú alebo inak sebepoškodzuju. Sú to anjeli, ktorým prestrihli krídla pretože pre ten svet ich bolo škodu tak ich poslali sem. Ale tu sa trapia chcu sa vrátiť, ale nechcú tym zaťažovať inych tak sa trapia  vnútri ale navonok vyzerajú byť šťastný ba najšťastnejší, keď ich niekdo uvidí povie si keby som on, keby nemam žiadne problémy. Ale on ich má viac ako kdo iný ale nedávajú to najavo a tým sa vyznačuje vnútorna sila. Aj keď si oni myslia, že už nemôžu že to nemá zmysel, že sú slabý je to naopak oni sú silný.  Pokračuje to ďalej ale ja sa musím nad tými riadkami zamyslieť možno iný by si povedali musím to zvládnuť možno som naozaj ten anjel, možno musím žiť ved vážne som silný a preto idem ďalej a nezastavim v tom pekle kde som prave ale preskačem to čo najrýchlejšie. Ale ja si poviem: ,, smola ujo nevyšlo ti to." nemyslím si že som "bola" anjel skor nejaký zločinec čo niečo v minulosti spravil a teraz ho poslali sem ako na najhoršie miesto vesmíru aby si pretrpel svoj trest.

Listujem ďalej a ďalej. Každý riadok, ktorý prečítam je niečím iným ako ked čítate nejaku kniku s tejto cítim ako všetky svoje myšlienky zapisuje a snaží sa ich čo najviac dať von zo seba aby sa s nimi podelil a nezostali nepovšimnuté.

Strana 412 posmrtný život.
Čo keď zomrieme čo sa bude diať potom? Budeme tu na zemi ako iné osoby aj ked možno až o tisícky rokoc neskôr alebo budeme ako duchovia tu behať nikým nevideny nikým nespatrenym? Čí budeme ako anjeli niekde v nebi lietať a dávať pozor na blizkych pod nami, alebo spat nekonečný spánok a čo sa nám bude snívať v spanku smrti? Nikdo nevie a pre vedcov a všetkých iných je posmrtna tema niečo ako veľká záhada nedokáže sa zistiť čo bude po smtri nasledovať s dušov už sme videli veľa príkladov ako s tela odchadzala duša ale čo za deje potom s ňou?

Nestihnem dočítať a zaspávam. Stojí predomnou ten chalan s pumpy usmieva sa na mňa jeho krásnym úsmevom. Hovorí: ,, Viem ty ma nepoznas ale ja teba ano každý deň som s tebou aj keď to nevieš som stale s tebou ako tvoja minulosť." obraz začne miznúť a ja sa preberám tu v knižnici. Keď si tak zrietka prebehnem svoj život ani v jednej spomienke není on až na jednu. Som doma na zahrade s mamou a otcom oni pijú čaj ja behám a som šťastná. Ale pri behani sa mi zachyti retiazka asi o konar a padá na zem asi o 5 metrov ďalej von zo zahrady. Rychlo utekam za nou a stojí tam on vyzerá presne ako v tedy na pumpe ako 15 ročný. Podáva mi ju a vraví ,,dávaj si pozor na veci ktoré si od niekoho dostala, môžu byť to jedine čo ti ponich zostane." pozrem sa na retiazku je od mojej mami k piatim narodeninám. Podakujem a rychlo chcem ujsť ale on ma zastaví a povie: ,,O tomto nesmieš nikomu povedat." po tomto dni sa mi občas snim snivalo vždy sme sa hrali alebo niečo podobne ale postupne to prestavalo až do teraz. Uvedomujem si, že chalan o ktorom sa mi zdalo není vymyslený ale je ozajstny. Zdvihnem sa a chcem odysť ale som tu zamknutá asi si ma nevšimli. Je tu stoji predomnou a hovorí mi aby som vyšla oknom som na druhom poschodí ale s okna ide rebrik. ,,Ja nemôžem je zamknute." usmeje sa na mna a otvorí ho. ,,Už druhý raz som ti pomohol myslím že potom mi niečo dlzis." hodí úškrn a zmizne. Nechápavo sa obraciam ale som tu uz len ja.

Otvorím viac okno a zidem nin dole po rebríku. Tu mám konečne signal a najdem si 16 zmeskanych hovorov od otca dúfam, že ešte nezavolal policiu. Volám mu hned po pipnutí to zdvihne a spustí:,, Tara kde si? Si v poriadku? Ty si čo o sebe myslíš ze celú noc sa neukazes a nezdvíhaš mobil!" ,,Ja prepáč oci ja som bola v knižnici ale zaspala som. Už letím domov." ,vzdychne si a pokojnejším hlasom hovorí: ,, Dobre pod a o tom sa ešte porozpravame.

Tak tu by som to ukončila je to dosť dlhé ;)