Chalan z mojich snoch /POZASTAVENÉ/

8.kapitola

Som niekde na lúke okolo mňa prebieha malá srnka a sa ňou jej mama. Je to tu nádherné všade sú kvety a malé jazierko v strede. Zbadám ho Rolanda. Ide ku mne a usmieva sa na mňa. Keď ku mne dojde podá mi kiticu krásnych kvetov. ,,Tak a tu mi to vysvetlíš?" Chvíľu zaváha, ale potom spustí: ,, Máš pravdu, ale iba polovičnú. Som síce skutočný teda živý, ale len vďaka tebe totiž žijem v tebe a keď sa zabiješ ty zabiješ aj mňa." nemo sa na neho dívam nechápem. ,,V ten deň keď si vybehla na ulicu som sa k tebe ako keby pritisol. Moja duša žije v tebe. Všetko čo spravíš sebe ako odries koleno napríklad tak ho odrieš aj mne." vyyiahne ruky ma jazvy tam kde ja. Stale tomu nemôžem veriť. ,,Porozmýšľaj nad tým a dobre."
Som hore. Vo svojej postely. Stále tomu neverím. Ako môže žiť vo mne keď nieje vo mne na vonok.  Začínam to moc dramatizovať. Možno bol toto naozaj len sen a nič s toho neni pravda. Pozriem sa na svoj stolík su tam kvety, ktoré mi dal. Zalapám po dychu. Ľahnem si na posteľ aby som sa upokojila. Postavím sa a skoro dostanem infarkt je tu predomnou. ,,R-Roland čo tu robíš?" ,,Prišiel som zistiť či si v pohode." ,,Či som v pohode? Práve si mi povedal že ja vlastne niesom iba ja.." nechapavo sa na neho pozriem. ,,Tara pozri ani ja som to nechcel....nechcel som ti ublížiť mám ťa naozaj rád, ale bola to jediná možnosť."  smutne sa na mňa pozrie a obime ma. Nechám sa aj ja potrebujem objatie.
Stojime tam asi desať minút keď započujem vrzganie. Roland to pochopi a odide preč oknom. Bežím k oknu lebo sa zľaknem však je to druhé poschodie. Je preč on aj jeho vôňa. Otec vojde dnu. ,,Prepáč, ale na stole máš raňajky a ja musím súrne odísť do práce. Mám ísť na Kahari." ,,Ou a to tam budeš ako dlho?" ,,Týždeň. Zvládneš to?" ,,Jasné." konečne. Som sama doma som rada, že ide preč aspoň si oddýchne. Odomňa.
Škola
Vojdem do triedy. Nieje tam asi chodí neskôr. Sadnem si a čakám kedy sa otvoria dvere a on vojde, ale nič. Dvere sa otvárajú neustále, ale on sa v nich neobjavuje. Začínam sa báť... Báť o neho. ,,Tara vnímaj." niekto mi máva rukou pred tvarou. ,,Ehm...čo sa deje?" ,,Snažím sa s tebou nadviazať kontakt, ale nejak ma ignoruješ." ,,Prepáč Sima." Sima je jedna z dvadsiatych bab u nás v triede. Polku vlastne ledva poznám. ,,V pohode....len som sa chcela spýtať kdo je ten nový chalan zdalo sa mi, že ho poznáš?" jej otázka ma zaskočila nevedela som čo na ňu povedať. Sama totiž nepoznám odpoveď a odpoveď on žije vo mne pretože neviem čo....asi by ma dala zavrieť do blázinca. ,,No raz som ho stretla na pumpe a zoznamili sme sa inak viem o ňom asi toľko čo ty." usmiala som sa na ňu a dúfala, že mi už dá pokoj. ,,Aha....tak nič ja vieš... Kristina zas chce nový úlovok....chudák chlapec." zasmejeme sa. On je môj pomyslím si.

Hodiny šli rýchlo ani neviem ako a už stojím v rade na obed. Berem tácku a Pozeram čo vyzerá aspoň trochu jedlé. Dnes máme "grécky" šalát, ktorý priam zbožňujem s mamou som si ho ako malá dávala na každej dovolenke. Vezmem si ho a idem ku stolu. Medzi tým mi začne vybrovať mobil. Roland. S kade mám jeho číslo. S kade ma moje číslo. Opatrne zdvihnem.
- Roland: Ahoj no čo chutí ti obed?
-Ja: možno...s kade vieš, že som na obede?
- Roland: Vždy o takomto čase si na obede.
-Ja:  No okey, som na obede prečo sa pýtaš?
-Roland:  Za päť minút na parkovisku u školy.
Nestihla som namietať a zložil mi to. Vstala som a vyhodila zvyšný šalát do koša. Išla som rýchlym krokom cez chodbu, ktorá ma minimálne kilometer plus mínus. Došla som na parkovisko a stál tam pri svojom aute. Kika si na neho už brusila zuby tak som šla rýchlo k nemu. Ako keby mi zas čítal myšlienky ,má pobozká. Obetujem mu to a začneme sa bozkávať. Cítim jej pohľad na svojom chrbte. Priam ma spaluje. Keď otvorím oči. Pozriem sa na neho a poviem: ,,Ako si vedel, že chcem aby si to urobil? "  

Taaaak koneeec kapitoly. Na fotke je Roland. Dúfam že sa vám časť páčila a ahojteee