Akadémia svetla a temnoty

1. kapitola

    Len čo som sa prebrala, zbadala som biely strop. Nič zvláštne, keby strop v mojej izbe nebol zelený. Mama si myslela, že tak budem lepšie premýšľať, veď zelená upokojuje. Myslela si, že bláznim, odkedy som jej povedala, že sa idem preletieť. Nechcela som jej to povedať, pomýlila som sa, ale keďže som si to vtedy neuvedomila a neopravila sa, považovala ma za prepracovanú. Nikdy som to so strednou nepreháňala, ale ona si to zjavne myslela, keď stále, keď vošla do mojej izby, som sedela nad knihami. Chcela som len dobré známky, dostať sa na vysokú. Viem, že mám ešte jeden rok pred sebou, ale aj známky z tretieho ročníka sú určite veľmi dôležité.
Pomaly som sa posadila a potom som si všimla, že tu nie som sama. Izba bola zariadená jednoducho, ale útulne. Bol tu jeden študentský stôl s dvoma stoličkami, dve postele – jedna, na ktorej som ležala, na druhej bolo ďalšie hnedovlasé dievča. Nevidela som jej do tváre, pretože bola otočená k stene. Nad posteľami sme mali poličky a v miestnosti sa tiež nachádzali dve skrine – vyzeralo to ako jednoducho zariadená internátna izba.
Nohy som si položila na tmavohnedú, drevenú dlážku a vstala som. Rozhodla som sa dievča nebudiť, radšej som vykročila k dverám. Zatlačila som na kľučku. Prekvapilo ma, že dvere povolili a otvorili sa. Takže to nemám považovať za únos? Nedržia ma tu? Nechcú za mňa finančnú odmenu?
Keď som otvorila dvere, všade sa rozliehali cudzie hlasy, po chodbe behalo plno dievčat, dohadovali sa, prekrikovali jedna druhú – duneli mi z toho uši.
„Upokojte sa, prosím!" ozvalo sa z konca chodby. Pozrela som sa tým smerom. Zatvorila som dvere a vybrala sa za chlapcom, ktorý tam stál. Vyzeral staršie, ako my.
„Volám sa Drake. Nemajte obavy, vaši rodičia už o vás vedia," len čo povedal túto vetu, všetci stíchli a na poschodí opäť nastalo ticho. Tak sa zdá, že tento chalan vie, ako upokojiť dav.
„Takže na úvod by som vás rád privítal v Akadémii svetla a temnoty, škole pre Mortenov, tvorov, ako ste vy. Všetky dokážete meniť podobu na nejaké zviera. Podľa toho sa tiež nachádzate na svetlej strane tohto inštitútu. Pravidlá školy a všetky ostatné informácie dostanete na večeri. Na prípravu a zabývanie máte hodinu. Vaše veci dorazia v priebehu tohto času," oznámil nám, rýchlo po nás všetkých prebehol pohľadom a potom sa niekde vytratil. Usúdila som, že zmizol buď po schodoch, alebo chodbou, ktorá sa za stenou, za ktorú som nevidela, nachádzala.
Ticho, bez slov, som sa vrátila do izby. Ostala som nemá, nebola som schopná čokoľvek povedať nahlas. Možno v myšlienkach, že som zmätená, že chcem ísť domov, že poriadne ani neviem, prečo ma tu vzali...mala som veľa otázok. Bola som však otrasená na čokoľvek. Mala som strach. Čo so mnou chcú urobiť? Nazval to akadémiou – znamená to teda, že som v nejakej šialenej škole a ľudia, ktorí tu sú, sú ako ja? No, možno je aspoň to výhoda. Konečne nájdem ľudí, ktorí sú ako ja. Tiež sa menia na zviera. Možno tu bude málo jastrabov, ale...bože, o čom to tu hovorím, radšej by som mala rýchlo nájsť spôsob, ako sa odtiaľto dostať.
Uvedomila som si, že som sa od chvíle, čo som vošla do izby, nepohla od dverí. Urobila som teda niekoľko váhavých krokov vpred a všimla som si, že to dievča je už tiež konečne hore. Sedelo v rohu postele, objímalo si kolená a pomaly sa húpalo dopredu a dozadu. Pripomínalo mi to, akoby bola na pokraji nervového zrútenia.
„Si v poriadku?" konečne som prehovorila – hrdlo ma pálilo. Boli to prvé slová, čo som od svojho prebudenia povedala. A kto vlastne vie, ako dlho som spala?
Dievča do mňa zabodlo vystrašený, tmavohnedý pohľad a videla som, ako jej po tvári stiekla slza. Mala o niečo tmavší odtieň pokožky. Všeobecne to bol južanský typ – tmavé vlasy, oči, pleť, jemné rysy tváre – tipovala som to na Južnú Ameriku. Bolo to jediné miesto, o ktorom som vedela, že tam žijú ľudia s tmavšou pleťou. (Samozrejme Afriku nerátam.)
Opatrne som podišla k nej.
„Kto si?" opýtala sa roztraseným hlasom.
„Hlavne sa upokoj, dobre? Volám sa Taryn Shepardová, som ako ty. Aspoň podľa toho, čo stál pred chvíľou na chodbe," vystrela som k nej jednu ruku, druhú som si položila na hruď. Chcela som pôsobiť nenútene a zároveň ju upokojiť.
„Povedal, že sme v Akadémii svetla a temnoty, a tiež spomenul Mortenov – to budeme asi my," uvedomila som si, že na to idem zlým smerom. Drake začal úplne inak. „A naši rodičia o nás už vedia. Budeme v poriadku."
Len čo som to povedala, jej výraz sa rýchlo zmenil. Bol už o niečo pokojnejší. Konečne povolila v tom strašnom zovretí svojich nôh a jednou rukou si utrela slzu.
„Som Kyara Duarte," povedala pomaly a potom sa konečne na posteli posunula bližšie k jej okraju.
„Ty si z...?" nie len jej vzhľad bol dosť exotický, ale rovnako tak jej meno.
„Južnej Ameriky, zo Sao Paulo. Ty si z Anglicka, alebo niekde odtiaľ, že?"
Som dobrá.
„V podstate. Som zo Severnej Ameriky, z Houstonu," bolo mi zvláštne, prečo nie sme z rovnakého kúta sveta. Možno stretnem ľudí aj z iných krajín a konečne sa dozviem niečo nové o miestach, kde by som chcela ísť a rozšírim si tiež svoj zoznam miest, ktoré by som chcela navštíviť.
O čom to zase hovorím?
„Teší ma. Mala by som ti asi oznámiť, že do hodiny nám dorazia veci. Predpokladám teda, že tu nejaký čas pobudneme. O hodinu je večera, tam nám vraj všetko vysvetlia," podišla som k posteli, na ktorej som sa zobudila a sadla som si na ňu.
„Vlastne, keď si z Portugalska, ako je možné, že hovoríš anglicky?"
„Ale ja...nehovorím anglicky..." skepticky sa na mňa pozrela. „To skôr ty hovoríš portugalsky..."
„Nie, ja hovorím svojim jazykom. Ale keď ty hovoríš svojim, ako je možné, že si navzájom rozumieme?" nechápala som.
„Všetci si rozumieme, aj keď sme z rôznych kútov sveta. Je to našou rasou. Zabezpečuje, že si všetci dokonale rozumieme. Počujeme hovoriť ostatných v našom jazyku. Je to mágia," obe sme otočili hlavu k dverám. Tie práve zatváral chlapec, mohol mať dvadsať, takže by som od neho teoreticky bola o tri roky mladšia. Ťahal za sebou dva veľké kufre, v ruke tiež držal dosku na písanie a papier na nej. Pozrel do papiera a zamračil sa.
„Kyra Duarte a Taryn Shepardová?" premeral si nás.
„Vlastne som Kyara," odvetila hnedovláska na druhej posteli. Chlapec sa sladko usmial a voľnou rukou si prehrabol plavé vlasy. „Prepáč, neviem po portugalsky, som Angličan, volám sa Thomas Everwhell."
Obe sme sa zasmiali.
„Potrebuješ niečo?" opýtala som sa na rovinu.
„Mám tu pre vás vaše veci. Večera je o hodinu. Tieto veci by vám mali stačiť, kým dostanete uniformy. Keby ste dovtedy čokoľvek potrebovali, nájdete ma na štvrtom poschodí na izbe sedem. Je to o poschodie nižšie," usmial sa, kufre nám postavil k posteliam a predtým, ako odišiel, nám zamával.
„Chutný," skonštatovala Kyara. Takto sa mi oveľa viac páčila. Bola som rada, že som ju dokázala upokojiť. Podľa mamy som na to mala talent, avšak keby nebolo triku od Drakea, nevedela by som to. Zachránilo ma, že som vstala dostatočne skoro. A ako sa asi cítili ďalšie, ktoré ešte spali, keď stál na chodbe a prihováral sa k nám. Preto asi chodil po izbách Thomas.
„Mne sa nepáči. Možno keby mal tmavšie vlasy a oči. Páčia sa mi takí chalani," konečne som sa upokojila, možno som sa konečne adaptovala do tohto prostredia. Uvoľnila som sa, cítila som sa lepšie. Hoci som ešte pred chvíľou v duchu panikárila, teraz som cítila, že je to tak, ako to má byť. Že všetko je tak, ako má byť.
„Mne sa páčia skôr typy svetlovlasých, modrookých chalanov," obe sme sa zasmiali – rozumeli sme si, to mi bolo jasné. Mali sme síce odlišný vkus na chalanov, ale určite rovnaký názor na mnoho vecí a verím v to, že aj rovnaký zmysel pre humor.
Kyara sa natiahla po svoj kufor, vytiahla ho na posteľ a otvorila ho.
„Vieš, páči sa mi na tebe, že si sa tak rýchlo dokázala dať dokopy a teraz, aj napriek tomu, že nevieš, čo s nami bude, dokážeš premýšľať na chalanmi," zavtipkovala som, na čo sa druhé dievča smutne usmialo.
„Chýba mi domov, ale z neznámych príčin som pokojná," vybrala si niekoľko vecí.
„Nespomínam si, že by som sa balila," zamrmlala som, keď som si aj ja pritiahla svoj kufor.
„Lenže toto nie sú moje veci," Kyare na čele vyskočili vrásky. Zatvárila sa zachmúrene.
„Nie?" pozrela som sa na ňu a rýchlo som otvorila kufor. Prehrabala som sa rôznymi kusmi oblečenia – naozaj nič nepatrilo mne.
„Na čo sa nás potom pýtal naše mená, keď to nie sú naše veci?" opýtala som sa. Ako som predtým už spomínala. Toľko otázok, a na žiadnu nemáme odpoveď. Očividne budeme musieť iba čakať.
„Vidím tu nejaké oblečenie na jeseň, možno zimu. Myslím, že toto prostredie nebude najteplejšie," povedala. Zasmiala som sa.
„Ako to je možné? To moje je vhodné na jar, možno aj leto," asi preto nie mená.
„Všetko v tejto akadémii je zatiaľ zvláštne."
„Vrátane nás," dodala som.
„Keď už sme u toho, aká je tvoja naturae?" pomaly si začala vybaľovať veci.
„Čože? Čo je naturae?" pozrela som na ňu s vyvalenými očami. O čom to hovorí?
„Ach, na latinčinu to asi neplatí. Tú dnes už nik nepoužíva. Naturae je podstata. Zviera, na ktoré sa vieš premeniť," objasnila mi a môj výraz sa v tej sekunde premenil na chápavý.
„Ja som jastrab, čo si ty?"
„Jastrab?" zopakovala. No, pokiaľ je z Južnej Ameriky, je možné, že u nich nežijú. Čože to tam oni majú? Možno nejaké exotické vtáky ako papagáje. A ak sa nemýlim, aj jaguáre, alebo iný druh týchto šeliem. Snáď len nie je...v tom prípade ju určite nechcem naštvať.
„Môžem sa premeniť. Ukážem ti to," usmiala som sa.
„Spolu?" uškrnula sa. Hm, tak to som zvedavá.
„Súhlasím," venovala som jej široký úškrn a obe sme sa postavili oproti sebe. Zatvorili sme oči, na čo som zaklonila hlavu a dvihla ruky nad hlavu. Bolo to jediné, čo stačilo pre premenu vykonať. Prvýkrát sa mi to stalo, keď som tancovala. Nikdy by som neprišla na to, že odrazu budem letieť.
Ako teraz. Otvorila som oči. A odrazu bolo všetko jasnejšie. Všetko som lepšie cítila, počula, ale najmä videla. A predo mnou malú Aru.
No páni, ja som vážne tipovala správne!
Čože? Ozvalo sa mi v hlave. Moment, my spolu dokážeme komunikovať? To je úžasné! Pane Bože, to som netušila.
Dokážeme spolu hovoriť! Obletela som okolo nej. Mala na sebe všetky farby dúhy, od žltej až po červenú.
Máš veľmi pekné perie, držať sa takto vo vzduchu pre mňa bolo netypické, keďže som bola naučená skôr plachtiť, takže som pristála na posteľ.
Ďakujem. Ty tiež. Takéto farby u nás nikdy neuvidím. A taký ostrý zobák asi tiež nie, v hlave sa mi ozval jej zvonivý smiech. Ten vychádzal aj odo mňa. Jasné, bude nám asi dlho trvať, kým si zvykneme na takéto prostredie.
Pristála vedľa mňa a premenila sa. V tú chvíľu som už sedela vedľa nej aj ja, ale v ľudskej podobe.
„Dobalíme sa a pôjdeme nájsť jedáleň, čo povieš?" navrhla som.
„Súhlasím."