Akadémia svetla a temnoty

5. kapitola

Po dlhej, fakt dlhej pauze som späť, teraz sa to už rozbehne, takže ďakujem za vašu trpezlivosť s mojou pauzou, s mojim blokom, ktorý sa mi konečne podarilo prekonať. V každom prípade je kapitola teraz tu a ja vám prajem príjemné čítanie. :3

Keby nebolo svetiel umiestnených v zemi, v tej tme by som si nevidela ani na koniec nosa. Sprevádzalo ma síce svetlo z mesiaca v splne, ale zvyčajne ho ukryli mraky.
A hoci som si mala všímať cestu a hľadať nejaké poondiate kľúče, jediné, čo ma zaujímalo, boli hviezdy. Malé svetielka na oblohe, vzdialené tisíce kilometrov, tvoriace rôzne súhvezdia. Tak dlho som nebola v noci vonku, že som aj zabudla, aká je ich žiara nádherná.
Prebralo ma až to, keď do mňa niekto s hlasitým „uhni!" vrazil. Zatackala som sa a zrútila som sa na zem. Včas som stihla vystrieť ruky pred seba, aby som aspoň svoj nos ušetrila pred bolesťou. Dlane ma po náraze pálili, nohavice na kolenách som mala od hliny.
Nestihla som si všimnúť, kto to bol a než som sa pozbierala, bol dávno preč.
Chodbičky v labyrinte boli úzke, takže radšej som už dávala pozor, aby ma niekto ďalší neprevalcoval.
V nasledujúcej polhodine blúdenia som už nikoho nestretla. Kráčala som rôznymi smermi, väčšinou tak, ako mi to labyrint dovoľoval - šla som až po slepú uličku a potom zmenila smer. Trmácala som sa vpred a nič nenachádzala. Bolo to teda skôr o tom, že hľadám východ, než nejaký kľúč (o ktorom ani neviem, ako vyzerá).
Chvíľami som sa potápala v myšlienkach - rozmýšľala som nad tvarom kľúčov, nad tým, prečo je také dôležité, aby sme ich našli a nad tým, či by mi šlo naozaj o život, keby som niekomu kľúč, ktorý by som našla, nechcela vydať bez boja. Mohla by som odletieť - lenže čo ak by som mala to šťastie a narazila na orla? Moja šanca by bola nulová. Orol je jediné zviera, ktorého sa obávam. Pred kýmkoľvek by som zdrhla, alebo by nebol dosť bojovný na to, aby mi ublížil. Avšak orly sú zvieratá, pred ktorými by som neváhala skloniť hlavu, len aby som sa dožila ďalšieho dňa.
Začula som tlmený hlas. Zamrzla som na mieste. Ozýval sa spoza rohu labyrintu. Oprela som sa chrbtom o jednu z prírodných stien a načúvala.
„Tak dáš mi to konečne?" jediným očkom som nazrela za roh, aby som videla, či majú kľúč.
„Ako vieš, že nie je falošný?" jeden z chlapcov - či skôr chlapov (na to, akí boli mladí, boli poriadne statní a vyšportovaní) - držal v ruke knihu s tvrdým, starým obalom. Toho druhého, ktorý stál v bojovej pozícii, kedykoľvek pripravený vyštartovať, sledoval, akoby to bola iba bábka a hoci bol o dosť vyšší, akoby boj s ním bola zábava.
„Falošný by si tak nestrážil," poznamenal už tak dosť rozzúrený, tmavovlasý chalan. Obaja mali tmavé vlasy.
„Veď ani ja neviem, či nie je falošný..." chlapec, čo držal knihu, pokrútil so smiechom hlavou. Jeho nútený tón sa mi rozozvučal v ušiach. Spoznala som zármutok v jeho hlase. Čo také sa mu mohlo stať, že už sa nedokáže ani od srdca zasmiať? Rozhodla som sa, že ho musím spoznať bližšie.
Bezmyšlienkovito som na nich hľadela, keď som nevedomky urobila krok vpred a tým dala obom možnosť dovidieť na mňa.
Dva páry hlbokých očí ma prebodli ako šíp.
„Čo tu chceš?" zbadala som ostré tesáky - áno, správne, tesáky - chalana, čo nemal kľúč a zreničky sa mi v tej chvíli rozšírili od strachu.
„To, čo ty," prehltla som strach a mierne sa vystrela. Nechcela som dať najavo, že sa bojím.
„Choď domov, ty vystrašené kura," odfrkol si a ďalej mi nevenoval pozornosť. Ten druhý chlapec sa mierne pousmial a stále ma sledoval.
Prestala som si ho všímať vo chvíli, ako sa mi do uší dostala poznámka toho druhého.
„Čo prosím?" napriek tomu, že som si uvedomovala, ako so mnou môže ten týpek naložiť, som si neodpustila ubezpečenia sa, že som počula správne. Mňa teda nikto nebude nazývať kuraťom.
Muž pomaly otočil hlavu ku mne.
„Si hluchá?" ani neviem ako, už som nestála na nohách, ale držala sa na krídlach a mierila som si to priamo do jeho tváre s bojovým hvizdom.
Nestihol zareagovať a už mal poškriabanú celú tvár od mojich pazúrov. Keď jeho mohutné telo dopadlo na zem, zmenilo sa na obrovskú, čiernu šelmu. Výborne, leopard. Čo viac si priať?
Zavrčal od zlosti a skočil po mne. Zareagovala som rýchlo - okamžite som sa uhla. Leopard dopadol na zem a hlasito zareval. Rýchlo som sa pohla vpred, nečakala som ani sekundu. Teraz sa už vo mne neprebúdzala odvaha. Práve naopak. Keď som videla, ako sa šelme napínajú všetky svaly na tele, cítila som sa ako korisť. Hoci ja som bola vždy predátor, tentokrát som proste nemala šancu. Jediné, čo mi ostávalo, bolo zbabelo stiahnuť chvost a letieť čo najrýchlejšie.
„Ďakujem, slečna!" zakričal za mnou ten druhý, ktorý sa predtým iba potmehúdsky usmieval.
Vraj ďakujem! Doparoma, mne tu ide o život!
Na moje šťastie však leopard za mnou odrazu zabrzdil. Pravdepodobne si uvedomil, že ja nie som tá, ktorá má kľúč. Ja som však nezastavila. Až potom, čo som mala istotu, že sa otočil, som sa vo vzduchu premenila a dopadla na dve.
Vydýchla som nahromadený vzduch, ktorý sa mi doteraz udržiaval v pľúcach a kľakla som si na zem.
„No, na to, že si tu už pár hodín, sa akosi nesnažíš," viac, ako to, že ku mne niekto prehovoril, ma vyľakalo to, ako dlho som už v labyrinte uväznená. No ten hlas sa mi zdal až príliš povedomý.
„Kayden?" ubezpečila som sa opatrne.
„Správne," otočila som sa na jeho usmievavú tvár.
„Čo tu robíš? Ty predsa nie si v prvom ročníku," prižmúrila som oči. Táto situácia sa stávala čoraz viac zamotanejšou. Začiatok nebol vôbec zlý. Prechádzala som sa a jediné, o čo mi šlo, bolo dostať sa von z nekonečného bludiska. Avšak keď som nejakému chalanovi pomohla získať kľúč, pravdepodobne ešte aj temnému, sranda rýchlo skončila. A teraz tu je on.
Je to nejaké domotané...
„Nedávala si pozor, keď profesorka Camposová hovorila o tom, že na vás, mladších a neskúsených, budeme dávať pozor my, keďže máme na svojej strane viac skúseností, i rozumu," nechápala som, či sa ma teraz snaží provokovať, alebo sa vyťahuje, či ju dokonca cituje, ale ak to bola tá prvá možnosť, jednoznačne sa mu darilo, pretože o chvíľu som už penila. Zasmial sa mojej reakcii. Pokrútila som nad ním hlavou. S mojou extrémne výbušnou povahou by som tomu chlapcovi radila radšej utekať. Na jeho šťastie sa zasmial, objal ma okolo ramien a povedal, nech to neberie vážne, že on naozaj len rád provokuje. To ma trochu upokojilo.
„Dobre, jastrabia princezná, teraz je čas nájsť kľúč, nech odtiaľto môžeš vypadnúť s plnými rukami."