Akadémia svetla a temnoty

7. kapitola

Zdravím, po týždni, ako som sľúbila. Aj keď som to nestihla tak, ako som chcela, ale je pondelok a mne sa podarilo kapitolu dopísať, takže je to ešte v pohode. :D Hore máte Kaydenovú druhú podobu, ktorú môžete čakať na konci. :) Ak by ste našli chyby, tak sa ospravedlňujem, akosi sa mi to nechce prechádzať a opravovať. :D Ospravedlňte moju lenivosť a radšej sa pustite do čítania. :) 

    Blake Morgan.
Musela som si pretrieť oči, aby som sa uistila, že je to naozaj on. Myslela som si, že od strachu z bieleho tigra už blúznim. No nebolo to tak. Stál tu, naozaj to bol on. Aj keď bolo ešte vždy možné, že je to len výplod mojej fantázie. Niekto by ma mal uštipnúť, lebo asi neuverím.
Neboli to ani dva mesiace odo dňa, čo ma opustil, zlomil mi srdce a zhodil z očí ružové okuliare. Tie som mala na očiach do posledného dňa. Doteraz si pamätám tú bolesť. Bolo to prvýkrát, čo som mala zlomené srdce. Čo som zažila skutočnú lásku. A zrazu to bolo všetko preč. Úplne všetko. No darmo som si priala, aby na tom tak boli i moje city k nemu.
„Taryn," zašepkal prekvapene a vzápätí sa potešene usmial. „Moja Taryn!" rozbehol sa ku mne, no ja som ho s vystretými rukami zastavila.
„Nepribližuj sa ku mne!" zakričala som. Zastavil a ja som v jeho nebesky modrom pohľade zbadala, ako sa v ňom niečo zlomilo. Bol to rovnaký pohľad, ako ten môj, keď som sa po tej správe uplakaná pozrela na svoj odraz v zrkadle na dievčenských záchodoch. Proste tam zrazu chýbal kus zo mňa. A on akoby práve teraz stratil to, čo ja vtedy. Čo ma prekvapilo bolo, že mi ho vôbec nebolo ľúto. Nikdy som nechcela dopustiť, aby sa trápil čo i len kvôli zlej nálade. Ale teraz mi prišlo spravodlivé že trpí, ako som vtedy trpela ja. Karma je hnusná, vráti vám úplne všetko, či už je to dobré, alebo zlé. A toto bol úder, ktorý si zaslúžil.
„Keby si ma to nechala ti vysvetliť..."
„Čo mi chceš, sakra, vysvetľovať?!" nedala som sa. Bolo pre mňa dosť nedôstojné konverzovať s niekým, keď som mala nohu zaseknutú v plote, ešte keď to bol človek, ktorého som kedysi milovala celým svojim srdcom. No nemohla som dovoliť ani aby mi pomáhal.
„Neodišiel som preto, lebo som ťa prestal milovať, alebo som sa chcel s tebou len pohrať, to naozaj nie. Poznáš ma. Vieš, že by som toho nebol schopný..."
„Už dosť!" nenechala som ho dohovoriť.
„Taryn, počúvaj ma. Toto ti musím povedať," hovoril to tak pokojne, ako vždy. Nič ho nedokázalo rozhádzať. No teraz sa na mňa díval úplne iným pohľadom. Nie takým, aký som milovala.
„Môj tiger ma začal ovládať, ak by som ostal, mohol som ti ublížiť. Celé letné prázdniny som strávil v lesoch. Učil som sa mať kontrolu nad svojou premenou, nad svojim túžbami, hormónmi a nad pudmi. Bál som sa, že ak ostanem, ublížim ti. Pochop to, prosím," priznal. Každé jeho slovo mi spôsobovalo väčšiu a väčšiu bolesť, pretože sa mi vybavovali postupne všetky krásne spomienky s ním, i predstavy, aké by to bolo, keby sme spolu behávali po lúkach, spoločne zdieľali voľnosť a ja by som sa mu nebála povedať, že sa viem premeniť na zviera, pretože on by bol ako ja.
„Prečo...prečo si to potom nepovedal?" neverila som tomu, ako ma moje telo zrádza. V hrdle mi totiž navrela hrča a po lícach sa mi spustili horúce slzy.
„A ty mne?" dvihol zrak, ktorý sklopil počas toho, ako som premýšľala, čo povedať, a tým ma úplne odzbrojil. Naozaj, prečo som mu to nepovedala? Bolo to tým, že som mu dostatočne nedôverovala? A mala som sa tak vari cítiť aj ja? Aký dôvod mal on?
„Nemal by som o teba taký strach. Boli by sme stále spolu. Ale očividne to tak osud chcel. Aj to, aby sme sa znova stretli," natiahol ku mne ruku a urobil krok vpred. „Pomôžem ti."
Chytila som jeho ruku a pevne ju zovrela vo svojej. Pozrela som na neho uplakanými očami a stiahla si ho do náručia. Pevne som ho objala a nadýchla sa jeho vône. Mojim krokom ostal očividne prekvapený, pretože mu niekoľko sekúnd trvalo, kým okolo mňa omotal ruky a zaboril mi tvár do krku. Bohovia, neverili by ste, ako mi chýbal! Mojim telom sa znova rozlialo to teplo, pocit istoty, i nekonečného šťastia, ktoré mi vedel priniesť len on. Stále som ho milovala. A viac, než by si ktokoľvek dokázal predstaviť. Toto bola láska, akú popisovali v romantických knihách. V bruchu som cítila motýliky a túžbu byť k nemu ešte bližšie, ako to bolo možné. Ani na moment som ho neprestala milovať. A teraz aspoň viem, že to nebolo zbytočné.
„Tak veľmi si mi chýbala!" zaúpel a ja som pokrútila hlavou. Neverila som, že je skutočný. Neverila som, že je naozaj tu, že je v Akadémii, že je ako ja! Bolo to ako splnený sen. Keď zmizol, spolu s ním odišlo úplne všetko. Dokonca aj moja naivita, alebo viera, že pravá láska existuje, ako to už po ťažkých rozchodoch býva. Ale nebolo to vôbec zlé, pretože som si aspoň uvedomila, že by som mala prestať snívať, pozrieť sa na svet bez ružových okuliarov a uvedomiť si, že život nie je v skutočnosti taký krásny, ako mi s Blakeom pripadal. A taktiež, skutočnú hodnotu toho, čo máte, si uvedomíte, až keď o to prídete. Ale teraz sa vrátil! Naozaj bol tu!
„Vedela som, že sa vrátiš. Nikdy som neprestala veriť, že sa vrátiš a v kútiku duše som aj vedela, že to tak bude."
„Mal by som ťa oslobodiť, vieš o tom?" zasmial sa. Ja som si až vtedy uvedomila, že nohu mám ešte stále zaseknutú v živom plote a vôbec by nebolo od veci, keby som mohla znova stáť na oboch.
Napokon mi ju pomohol vybrať a ja som sa mu okamžite hodila okolo krku, obmotala som si nohy okolo jeho pásu a tuho ho zvierala, kým ma nezačal upozorňovať, že nemôže dýchať. Ani tak som ho úplne nepustila, nemohla som. Bála som sa, že teraz ma už úplne opustí. Už nikdy ho nenechám odísť, na to ho až priveľmi milujem.
„Daj mi ešte jednu šancu," zašepkal mi do vlasov a posadil sa na zem, takže som na ňom teraz sedela obkročmo a stále ho ťahala bližšie k sebe.
„Dám ti ich hoc aj tí..."
„Okamžite choďte od seba! V labyrinte je zakázané mať spojencov! A vy...nechcete si to tu ešte aj rozdať?!" keď som zbadala hnev v Kaydenových očiach, už bolo neskoro. Oproti nám sa rozbehol rys väčší, než biely tiger, ktorý sa mi pred chvíľou postavil do cesty. se�2]Ç��