Akadémia svetla a temnoty

11. kapitola

Hneď na úvod sa ospravedlňujem, že s kapitolou tak dlho meškám, keď som sa konečne rozpísala, musela som ísť na pohreb a to ma úplne obralo o fantáziu, takže som to dopísala až teraz. Ale teraz som tu, aj s novou kapitolou! :3 Konečne vyšli z labyrintu, tak sme sa preniesli cez jednu dôležitú časť knihy. Od nej sa totiž bude odvíjať príbeh ďalej. 
Dúfam, že sa bude páčiť. Ďakujem za podporu. :) 

 Rýchlo sme kráčali uličkami, teraz už len s jediným cieľom. Pevne ma držal za ruku a v tej druhej som zvierala záložku. Ťahala som ho vpred, nezastavovala som ani na okamih. 

„Musíš sa tak hnať?" Blake sa pokúsil zabrzdiť, ale využila som všetky sily, aby som mu to nedovolila.
„Neviem ako ty, ale ja sa snažím odtiaľto sa dostať," zavrčala som pomedzi stisnuté zuby a on pochopil, už sa nevzpieral a tiež pridal do kroku. Vedela som presne, kam idem. Nechala som sa viesť svojimi navigačnými schopnosťami a o chvíľu sme už naozaj zbadali koniec toho všetkého. S úľavou som si vydýchla a vbehla do slabej žiary svetla, ktoré poskytovala lampa na otvorenom priestranstve školskej záhrady.
„My sme to zvládli," zašepkala som, keď k nám pribehlo niekoľko študentov. Za pätami mali asi dve učiteľky, obe patrili k tej aristokratickej skupinke čudákov, čo predtým sedeli za jedným stolom.
„Gratulujem vám, vyzerá to, že ste živí a zdraví," jedna profesorka si nás oboch premerala a keď zistila, že sme celí od krvi, zhíkla. Hoci karmínovo červená tekutina na mojich kolenách už vyschla, stále bola dobre viditeľná a všade okolo nás sa vznášal jej pach.
Nevšímala som si ju, obzrela som sa okolo a zistila som, že začína svitať. V tom labyrinte sme museli stráviť pekných pár hodín.
Blake sa mi vymotal zo zovretia a z druhej ruky mi vzal záložku. Natiahol ruku smerom k profesorke a tá, keď si všimla, čo to je, zvraštila obočie.
„Máte kľúč, to vám gratulujem," kývla druhej učiteľke a tá sa prišla pozrieť bližšie.
„Vaše meno?" pozrela na tigra, čo mal ešte stále v očiach zlosť z bitky, no on pokrútil hlavou.
„To nie je moja zásluha," pozrel na mňa. Usmial sa a ja som pocítila náhle vzrušenie. Našli sme kľúč! Ale moment. Prečo sa z toho vlastne tak teším? Čo všetko to obnáša?
„Vy ste našli kľúč?" profesorka sa pozrela na mňa a ja som okamžite nadšene prikývla.
„A vaše meno?"
„Taryn Shepardová," zapísala si to a vzala Blakeovi záložku. Opýtala sa aj na jeho meno a keď jej ho nadiktoval, spokojne zažmurkala.
„Mali ste tu brata, pravda, pán Morgan?" spýtavo sa na neho zahľadela. Keď znova prikývol, vypleštila som oči.
„Bol v mojej triede, preto si ho pamätám. Takže sa teším na naše spoločné hodiny," venovala mu úsmev, no ten bol taký ľadový, že som jeho účinky pocítila až v špiku kostí.
Potom sa otočila na mňa.
„Zajtra ráno vás očakávam vo svojej kancelárii na treťom poschodí, zhromaždenie všetkých, čo získali kľúč, sa bude konať o deviatej v školskej záhrade. Navštívte ma po ceste z jedálne," kývla mi a spoločne s druhou profesorkou sa vybrali k ďalším študentom, čo sa práve vynorili z tmy.
Pozrela som sa na Blakea. Otvorila som ústa a prikryla si ich rukami, aby som neskríkla. Stále som presne nevedela, čo to znamená, ale bola som nadšená. Roztvoril náruč a ja som mu do nej s potešeným smiechom skočila. Už som aj zabudla na to, čo som sa chcela opýtať – na jeho brata.
„Čo teraz?" zašepkal mi do vlasov. Zmätene som sa odtiahla, keď som si vlastne uvedomila, čo sa opýtal.
„Hm, dobrá otázka. Asi sa vrátime do Akadémie, nie?" pozrela som za neho, kde sa hrdo týčila budova našej školy, čo slúžila zároveň i ako internát. Kývol a potiahol ma za ruku smerom, akým som sa dívala. Nechala som sa ním viesť a otupene som pohľadom míňala rôzne tváre študentov, čo tam ešte ostali. Za nami sa vybrali ďalší a ja som len dúfala, že Kyara už bude v bezpečí v našej izbe a najskôr bude ešte spokojne spať. To som mala v pláne i ja. Nečakal ma síce dlhý a výdatný spánok, pretože o ôsmej som už mala byť nastúpená v kancelárii tej profesorky.
Na obzore sa už črtali prvé slnečné lúče, čo len vykúkali spoza horizontu, a ja som premýšľala, koľko hodín spánku mi ostáva.
„Si nejaká bledá," povedal Blake a ruku si obmotal okolo môjho pásu. Usmiala som sa.
„Ešte stále," odvetila som a sklopila pohľad k zemi. Pri spomienke na to, čo sa odohralo v labyrinte, mi navrela hrča v hrdle.
„Ach, aha," začal chápavo kývať hlavou. Tiež som prikývla; nechcela som nič hovoriť, nemohla som.
„Si v pohode?" strachoval sa. Znova som prikývla. Ale on zastal a postavil sa predo mňa.
„Čo robíš?" zamračila som sa na neho. Z ničoho nič ma objal. Vyvalila som oči, ale bola som vďačná, že je teraz tu, so mnou, že je ako ja a že ho môžem objať. Nikdy by mi nenapadlo, že v mojom živote ešte zohrá nejakú úlohu, keď sa stalo to, čo sa stalo. Keby som vtedy vedela jeho dôvod, okamžite by som sa rozutekala za ním a hľadala ho aj do skonania sveta. Ale teraz nie je potrebné ho hľadať. Myslela som si, že ho už nikdy neuvidím. Ale to by nebol osud, keby mi nenachystal nejaké prekvapenie. Ale nečakala som, že bude také príjemné.
„Musíš sa upkojiť, Taryn," povedal. Avšak mňa sa zmocnil náhly hnev, ktorý som nedokázala nijak popísať a odtisla som ho od seba.
„Ja sa mám upokojiť?! Si normálny?! Ty si sa mal upokojiť, keď si sa vrhol na Kaydena! Prečo si vtedy nebol pokojný, he?!" vybuchla som. Sťažka som dýchala, akoby som práve zabehla maratón; srdce mi bilo ostošesť.
„Taryn..."
„Pýtam sa, prečo si vtedy nebol pokojný?" dvihla som hlas. Nechápavo sa na mňa díval. Poobzerala som si svoje kolená, stále naliate krvou. Zaschýnala oveľa pomalšie, než som si želala.
„To hovoríš mne? On si začal," podozrievavo si ma premeral – určite nechápal, čo sa so mnou stalo – ale neopätoval mi ani rázny tón, ani zvýšený hlas.
Keď som od neho odstúpila, ruky si strčil do vreciek na nohaviciach, čím mi dával najavo, že mu to je vlastne jedno.
„Pozri, poznám ťa, nikdy nie si naštvaný, nikdy nie si agresívny, zúrivý, zlý...prečo si teraz bol a musel vyhasnúť jeden mladý život?" krv v tele mi vrela. Žilami sa mi hnal hnev.
„Dal som mu iba to, o čo žiadal," odvetil, ešte stále tváriac sa, akoby sa ho to ani netýkalo.
Nechápala som celkom jeho slová.
„Žiadal ťa o boj, nie o smrť," zakričala som. Nezistila by som, že plačem, keby neprišiel ku mne a nepokúsil sa mi zotrieť slzy. „Nechaj ma."
„Ani nevieš, ako sa mýliš."
„Čo tým myslíš?" zháčila som sa pri jeho odpovedi. Srdce som mala až kdesi v ponožkách, keď som si uvedomila, čo tým myslel.
„Je to tak."
„Čo je tak?!"
„Žiadal ma o smrť, Taryn. Celá tá scénka s tebou bola len pretvárka."    

Vďaka, že ste dočítali až na koniec. Ten je mimochodom veľmi dôležitý - ako som už spomínala, ešte sa to tu párkrát spomenie. Vidíme sa pri ďalšej kapitole, ktorá vyjde, dúfam, budúci týždeň.