Akadémia svetla a temnoty

2. kapitola

    Ahojte, prichádzam s novou kapitolou. Prekvapil ma úspech prvej kapitoly, som za neho rada, snáď sa bude rovnako páčiť aj druhá. :)

Jedáleň sme nehľadali dlho, keďže sme šli za všetkými. Skončili sme na prízemí, v jednej obrovskej miestnosti s vysokým stropom, svetlomodrými stenami, zakončenou vyvýšeným miestom – pripomínalo pódium. Vlastne, keď som sa na to pozrela takto, vyzeralo to skoro ako v Harrym Potterovi. Na tomto pódiu totiž odpočíval dlhý stôl, za ktorým sedelo dvanásť ľudí. Tvárili sa prísne, boli upravení, elegantní a vyžarovala z nich dôstojnosť, sebaistota a sila. Všetci boli starší, mohli mať aj viac ako tridsať, najstarší možno až okolo päťdesiatky. Ruky mali spojené, položené na stole a dívali sa priamo vpred. Prišli mi ako roboti.Po celej tejto miestnosti boli pravidelne rozmiestnené stoly pre šiestich. Všade bolo ešte plno miesta, takže som Kyare navrhla, aby sme šli niekde na kraj. Súhlasila, tak sme sa posadili úplne dozadu, tesne k pódiu, kde sme mali výhľad na celú jedáleň. Toto bolo niečo, čo som milovala. Mať výhľad na celú miestnosť, vidieť každého, kto prichádza, alebo odchádza. Proste mať pod dohľadom každý pohyb. 
Onedlho sa miestnosť naplnila a dvojkrídlové masívne dvere sa zabuchli. V tom dave som si Thomasa nevšimla. Bol jediný, koho som okrem Kyary poznala.
Ostali sme sedieť samy dve, takže nadväzovanie nových priateľstiev sa nekonalo. To je škoda. Určite by sa mi na toto miesto s kamarátmi privykalo ľahšie.
V jedálni to šumelo, nepochybne sa práve každý s každým za svojim stolom zoznamoval, takže tu bol napokon taký hluk, že som nepočula vlastné myšlienky.
„Utíšte sa!" jeden z ľudí sediacich za stolom na vyvýšenom mieste buchol päsťou po stole tak silno, že odrazu nastalo v jedálni hrobové ticho.
Tento človek si naspäť položil ruku k tej druhej a preplietol si prsty. Ďalej sa nehýbal. Nikto z tejto skupiny sa nehýbal. Ak urobili nejaký pohyb, bolo to len žmurknutie. A po chvíli ich pozorovania som si uvedomila, že to robia všetci naraz. Boli dokonalo zosúladení, ešte aj dýchali všetci spoločne.
A ostatní študenti, ktorí doteraz stáli, sa vybrali k svojim stolom a posadali si. K nám tiež prišla dvojica chlapcov – radšej by som bola za dievčatá. Obaja boli približne v našom veku – vlastne ako všetci. Budem si musieť zvyknúť na nových spolužiakov, pokiaľ to je naozaj škola.
„Môžeme si prisadnúť?" ako prvý sa ozval nižší opálený chalan so svetlohnedými vlasmi, ktoré mu padali na všetky strany. Mal hlboké hnedé oči a krásny úsmev. Takíto chalani väčšinou vystupovali vo filmoch, ktoré boli točené na dovolenkách. Možno je z Havaja?
„Samozrejme," Kyara sa znova rozžiarila ako slniečko. Takže Thomas je minulosť, keď našla niekoho, ako je ona? Hm, keby tak spolu chodili, bolo by to dosť hlúpe.
„Ako sa voláte, dievčatá?" druhý chlapec ma okamžite zaujal. Bol vysoký, svalnatý –žiadny kulturista, tak akurát mojim požiadavkám a vkusu – dokonca bol bledý a vlasy mal čierne. Keď ma potom prebodol svetlomodrým pohľadom, zdalo sa mi, že spadnem zo stoličky.
„Je slušné najprv povedať svoje meno, než sa opýtate na naše," odvetila som. Chalani si jedným ťahom odsunuli stoličky a posadili sa na nich. Obaja sa zasmiali, keď som si tvrdohlavo založila ruky na hrudi.
„Volám sa Keone Londeree, toto je Kayden Hunter," oboch ich predstavil ten chalan, čo pripomínal Havajčana. Aj jeho meno mi znelo tak. Nevyznala som sa v krajinách a v ľuďoch, čo v nich žijú, ale keď máte záľubu v seriáloch, všimnete si rozdiely medzi ľuďmi. Nie som rasista...
„Ja som Kyara Duarte, veľmi ma teší," dievča vystrelo ruku ku Keonovi, zdalo sa, že Kaydena si nevšíma. Preto jeho zrak spočinul na mne. Bol veľmi príťažlivý, o tom nebolo pochýb. Možno to bol dôvod, prečo bolo v miestnosti odrazu tak teplo.
„A ty si...?" opýtal sa, keď sme na seba chvíľu bez slov hľadeli. On s úsmevom, ale nevykoľajený, ja v rozpakoch, ale tváriac sa hrdo. Nikdy som nedávala najavo svoje city. A tak to bolo správne.
„Taryn Shepardová, z Ameriky," pri mojej odpovedi si ma premeral a usmial sa. Na to ku mne natiahol ruku.
Váhavo som ju prijala. Bolo to také zvláštne, každému sa predstavovať, keď svojich priateľov som poznala od malička a na prvé stretnutie s nimi si už ani nespomínam. A teraz každému opakovať svoje meno...naozaj mi to už prišlo dosť divné. Nebola som na to zvyknutá.
„Ja som z Londýna," pozrel na Kyaru, akoby aj od nej očakával, že si ho všimne.
Náhle nás však prerušil mohutný hlas, ktorý znova upozorňoval na ticho. Tentokrát si však daná osoba vyžadovala pozornosť.
Bol to ten muž, ktorý predtým tresol päsťou po stole. Zo všetkých vyzeral najmladší, ale aj najprísnejší. Tento raz stál vpredu pódia, ruky mal stále spojené, hlavu mierne sklonenú, aby na nás videl. Vlasy mal svetlé, elegantne zahladené dozadu.
„Prosím vás, aby ste si dali dole akúkoľvek pokrievku hlavy, nachádzate sa v miestnosti," nemihol ani okom, ale v jedálni to zašumelo a v okamihu nikto nemal na hlave čiapku. Zdá sa, že títo ľudia si dosť potrpia na spôsoby a dobrú výchovu.
„Ďakujem," hovoril veľmi hlbokým, chladným hlasom. Možno som robila unáhlené rozhodnutia, ale myslela som si, že práve takíto ľudia žijú na temnej strane akadémie. Môj mozog si to už stihol zafixovať, takže aj cestou do jedálne som premýšľala nad tým, čím sa temná strana odlišuje.
„Nováčikov by som rád privítal. Volám sa Cayson Kane, som riaditeľom tejto inštitúcie. Je nám ľúto za váš drsný príchod do akadémie, avšak bolo vás mnoho a presviedčať vás, aby ste šli s nami, by bolo náročné a zdĺhavé. Ale ste tu, živí a zdraví.
Keby to ešte ktokoľvek z vás nevedel, naša rasa sa nazýva Mortenmi, sme bytosti berúce na seba podobu nášho duchovného sprievodcu, moderatus. 
Konkrétne vy máte to šťastie a ste na strane dobra, ste Svetlí, nazývaní tiež ako Deti svetla. Naopak študenti na druhej strane akadémie sú Temní, Deti noci. Prvé pravidlo tejto inštitúcie znie, že sa s nimi nesmiete schádzať, takže vaša jediná šanca na to, aby ste ich stretli, nastane na plese, ktorý sa bude konať na počesť príchodu jari.
Mimochodom, nikto odtiaľto neodíde, kým neprekoná tri roky štúdia. Tieto dlhé mesiace budú zamerané na naučenie vás života so svojou druhou podobou. Okrem toho vás zaučíme v mágii. Dosť ale zbytočných rečí. Všetky dôležité informácie dostanete do svojich izieb formou knihy, kde budete mať všetko napísané," hoci som od takého podivného chlapíka čakala sotva tri slová, pekne sa rozrozprával a odrazu mi myšlienky zase plávali okolo druhej strany – temnej. Ale prečo nám zakázal stýkať sa s nimi? Čo je na nich také zvláštne? Sú zlí? Sú tam zaradení preto, lebo sú proste temní?
„Teraz vám donesú večeru. Dobrú chuť," po týchto slovách sa otočil a vrátil sa k stolu. Onedlho nám začali na stoly nosiť polievku. Žiadne švédske stoly, ako som od tohto miesta očakávala. Dostali sme nejakú zeleninovú polievku. Druhé jedlo už bolo o niečo lepšie – pochutnala som si na opečenom kurati. Lenže v Akadémii bolo určite aj veľa vegetariánov, predsa len, nie každý sa tváril tak spokojne, ako ja a zvyšní traja študenti pri stole, za ktorým som sedela.
Čakajúc na dezert, ktorý už začali roznášať, Kayden sa nahol ku mne a nerozrušeným, na druhú stranu však veľmi sebaistým, pohľadom sa mi zadíval do očí.
„Som tu tretí rok, už to tu poznám. Čo keby som ti to tu po večeri ukázal?" jeho oči sa mi zdali odrazu hravé, možno zvodné.
„Beriem," čo to robíš?! Pravdou bolo, že som tým jeho hlbokým modrým očiam nedokázala odolať. Bolo to na mňa dosť úbohé. Od chalanov som sa síce nikdy nedržala ďaleko a niekoľkými vzťahmi som si prešla, ale bolo to, ako keby som si rozpárala brucho a ľahla si k nohám predátora.
„Dobre. Pôjdeme aj von?" opýtal sa. Hm, dobrá otázka. Čo sa môže stať vonku? Možno by som mala hľadieť do budúcna a radšej von nechodiť. Keď bude vonku tma, mohol by sa o niečo pokúsiť.
Túto myšlienku som však okamžite zavrhla, keď som si spomenula, že na mne okrem tváre nie je nič príťažlivé. A možnože ani tá.
„Dobre," napila som sa čaju, ktorý som mala položený na stole a prikývla som.
„Výborne. Bude to romantické," žmurkol na mňa. Čaj mi odrazu zabehol a všetky pohľady sa upreli na mňa, keď som začala kašľať. Čo práve povedal?!
„Asi som ti celkom nerozumela," ešte raz som si odkašľala a roztrasenými rukami som siahla po pohári s čajom. Oči sa mi automaticky zaliali slzami.
„Nevadí," vyzývavo sa usmial. Nerozumela som, o čo mu ide. Aj tak som po skončení večera vyšla z jedálne po jeho boku.