Akadémia svetla a temnoty

4. kapitola

Takže decká, ďakujem za podporu a prinášam novú kapitolu. Príjemné čítanie. :)

V noci ma prebudilo hlasné trúbenie. Vôbec nemám poňatie o tom, čo za blázna uprostred noci vydáva také zvuky.
Posadila som sa na posteli a pretrela si oči. Do izby vtrhol nejaký chalan. Spoznala som ho až podľa hlasu, keďže v izbe vládla tma.
„Vstávať, dámy! Noc je ešte mladá!" pozrela som sa na mobil, ktorý mi ležal na nočnom stolíku vedľa postele. Jeho žiara ma oslepila, takže som musela na chvíľu odtrhnúť zrak a zažmurkať, kým si moje oči privykli na svetlo. V tej chvíli nebol čas rozmýšľať nad tým, ako sa tam mobil dostal. Hlavné bolo, že bolo pol druhej ráno.
Kyara vyskočila z postele a strelila mu facku. V ten moment mi spadla sánka. A Thomasovi tiež. Ona sa vrátila do postele, prikryla sa a predpokladám, že spala ďalej. My sme na seba nechápavo pozreli. Thomas si mlčky šúchal líce, na ktoré schytal a potom zasvietil. Kyara sa prudko dvihla a spadla z postele. Ja som ešte niekoľkokrát zažmurkala a zatienila si rukou oči.
Na takéto niečo si zvykať nechcem. Raz by som mohla dostať facku ja, v duchu som sa zasmiala, ale v skutočnosti mi to až také vtipné nepripadalo. Kyara ma prekvapovala. Skutočne prekvapovala. Dávno sa nikomu nepodarilo vyviesť ma takto z rovnováhy.
„Prepáč, nedala si mi na výber," pozrel na Kyaru, potom na mňa.
„Oblečte sa, idete vonku. Najlepšie bude, ak si oblečiete niečo tmavé, aby ste boli ťažko viditeľné. Tmavých vecí máte dosť," po týchto slovách vyšiel z izby. O pár sekúnd sa vrátil s dvoma čiernymi bundami v rukách.
S Kyarou sme na neho rozospato, nechápavo hľadeli. Asi sa jej nechcelo vstávať, alebo čo, ale Thomas už druhú neschytal.
Trochu sme sa prebrali, keď po nás bundy hodil. Môj reflex bol v tejto chvíli hodne oslabený, takže som bundu schytala rovno do tváre a na mojej hlave ostala visieť ako na vešiaku. Dala som si ju dole a prebodla Thomasa vražedným pohľadom.
„Máte desať minút na prípravu. Po tomto čase vás chcem vidieť v jedálni," usmial sa, keď si všimol našich pohľadov, otočil sa a odišiel. Nezabudol zabuchnúť dvere tak, až som nadskočila.
Pozrela som na Kyaru. Tvárila sa naštvane a lem čiernej bundy zvierala v ruke tak pevne, až jej obeleli hánky.
Nemohla som sa jej čudovať. Moje pocity boli rovnaké.
„Ja toho hlupáka roztrhám," hodila bundu o posteľ a vstala. „Chce, aby som šla von? Fajn, pôjdem von," prudko trhla dverami skrine, až sa samotná drevená skriňa zatrmácala.
Vytiahla z poličiek čierne nohavice a tričko s dlhým rukávom, zhodila zo seba pyžamo a natiahla oblečenie na seba. Cez plecia si prehodila bundu a zapla si zips. Vlasy si na rýchlo zviazala gumičkou, ktorú mala na zápästí. Počas toho som na ňu unavene hľadela – mala som chuť ďalej spať. Bránilo mi v tom len svetlo, s ktorým som zaspať nemohla. Bundu som skopala na zem a znova som si ľahla. Kyara vyšla z izby a tresla dverami tak, že z okolia zárubne spadla omietka. To ma prebralo. Vzdychla som si a tiež som pomaly vstala. Podišla som k skrini a so zívaním otvorila dvierka. Pri tej únave som si nevšimla, že je Kyarina, takže keď som vytiahla prvé neznáme oblečenie, zvraštila som obočie.
Prevrátila som očami a prešla som k svojej skrini. Vytiahla som z nej biele tričko – keď budem mať bundu, je jedno, aké tričko si na seba oblečiem. Okrem toho som vytiahla dlhé čierne nohavice – nič neobyčajné, šatník, ktorý mi pridelili, bol vcelku klasický, žiadne drahé handry. Proste niečo, čo malo vydržať, kým dostaneme uniformy – tak som to pochopila z toho, čo povedal Thomas, keď prišiel prvýkrát do našej izby.
Až vtedy, keď som sa šla vyzliecť, som si uvedomila, že večer som sa neprezliekla, lebo som bola taká ustatá, že som zaspala hneď, ako som sa zvalila do postele.
Prezliekala som sa pomaly, nemala som dôvod ponáhľať sa rovnako, ako Kyara. Mala som to šťastie, že som mala čierne botasky, pretože ak máme splynúť s prostredím, nemôžem mať žiadne reflexné pásiky tak, ako Kyara. Aspoň že topánky sme mali vlastné.
Oblečenie, čo som si vyzliekla, som si stihla ešte poskladať a dať na nočný stolík. Neskôr to bude treba asi odovzdať, vyprať alebo niečo také. Zaujímalo by ma, ako to riešia...
Vyšla som z izby do davu študentov, ktorí sa vliekli pomaly ako skupinka zombie.
Ťahavým krokom sme sa nejak dostali do jedálne, aj keď nemám poňatie o tom, ako dlho to trvalo. Kyara ma už čakala pri stole spolu s Keonom, ale Kayden chýbal.
Nevedela som, či ma to potešilo, alebo zarmútilo. Možno som na neho bola až príliš tvrdá.
Zívla som si a ospalo sa posadila k stolu. Kyara vyzerala svižne, pripravená na čokoľvek, Keone pomaly driemal na stole.
„Neznášam toto každoročné Hľadanie kľúčov," zamrmlal a pretrel si oči. „Vďakabohu, že som tu posledný rok," položil si hlavu na stôl a natiahol si bundy. Ohmatala som si zadnú časť krku. Ako je možné, že som si predtým nevšimla, že mám kapucňu?
Poobzerala som sa po jedálni. V tejto chvíli sme všetci vyzerali rovnako. Čierne nohavice, bundy, kapucne, i topánky. Teda, väčšina. Bolo mi jasné, že nech ide o čokoľvek, tí, ktorí majú svetlé topánky, budú mať nevýhodu. Určite by nám nekázali obliecť si tmavé oblečenie, keby nevadilo, že by sme mali niečo svetlé.
„Čo je to Hľadanie kľúčov?" vybafla Kyara svižne, čím Keona prebrala. Ten prudko dvihol hlavu a tým, ako prudko narazil do operadla, sa zrútil k zemi. Niekoľko ďalších študentov od prekvapenia vydalo vyľakané zvuky, ale nikto už na zemi neskončil.
Keone sa pozbieral a zatiaľ čo si šúchal zadnú stranu hlavy, nepríjemne sa na Kyaru mračil.
„Nemusela si na mňa tak vybafnúť," zamrmlal a posadil sa späť na stoličku.
„Tak si mal hneď vysvetliť, čo to je," Kyara prižmúrila oči – nebol to naštvaný pohľad (ak nerátam tieň hnevu, čo jej ostal v očiach, odkedy ju uprostred noci prebrali) – skôr zvedavý.
„O chvíľu to povie riaditeľ," kývol hlavou k vyvýšenému miestu, ktoré som v mysli stále podvedome nazývala pódiom. Učitelia stále sedeli špičkovo za stolom, jeden ako druhý, nehybne ako roboti. Miestnosť sa pomaly napĺňala ospalými študentmi, avšak aj tak bola poloprázdna.
Učitelia len ostražito čakali, kedy sa miestnosť naplní.
Alebo boli len leniví vstať. Netuším, nedokázala som v nich čítať. Boli takí tajomní. Nemohla som povedať ani to, čo sú zač. Ako by zareagovali v rôznych situáciách. Možno by len stáli rovno ako sochy a pozerali do blba v dokonalom súlade.
To však nebolo to, čo som chcela riešiť. Až po tom, čo sa miestnosťou ozývalo zívanie asi tisícky študentov z rôznych kútov sveta, sa riaditeľ sipľavo nadýchol a vstal. Tento zvuk všetkých okamžite prebral. Divila som sa, prečo to urobil. Znelo to bolestne, akoby veľmi trpel.
Vzápätí som aj pochopila, prečo.
Tvár sa mu skrivila od bolesti a ruku si pritisol na rebrá na pravej strane. Ruka ženy vedľa neho dopadla na jeho predlaktie. Toto gesto som pochopila tak, že sa ho snažila zadržať. Ochrániť pred bolesťou, ktorá mohla prísť, pokiaľ by sa rozhýbal.
Pozrel na ňu, zaváhal, ale sadol si. Žena vstala, spojila si ruky za chrbtom a postavila sa dopredu pódia.
„Pán Kane má zdravotné ťažkosti, takže vám o nasledujúcom dianí poviem ja.
Napred sa ospravedlňujem za skorý budíček," pozrela sa na svoje zápästie. „Určite nikto z vás nie je zvyknutý vstávať o druhej ráno," povedala a znova preletela pohľadom na nás.
„Ale ide o to, že práve teraz v záhradách stojí labyrint pripravený pre to, aby ste objavili kľúče a odomkli si dvere k uniformám. Táto akcia sa koná každý rok a slúži iba pre prvákov. Napriek tomu sme zobudili aj starších žiakov. To je však iba z toho dôvodu, že na vás budú v labyrinte dohliadať. Budú v ňom ukrytí a budú dávať pozor na dodržovanie pravidiel.
Teraz prvákov poprosím, aby sa dostavili do záhrad, všetky pokyny vám odovzdáme tam," žena sklonila hlavu.
V jedálni začali škrípať nohy stoličiek o tvrdú dlážku. Prikryla som si uši.
Nebol ani čas premýšľať nad jej slovami. Dav sa zodvihol a väčšina žiakov sa pobrala von. Kyara vyrazila medzi prvými a Keone naopak nerozrušene sedel na stoličke a hľadel na mňa.
„Čo je?" riekla som podráždene.
„Dúfam, že sa vieš biť," uškrnul sa a potom vstal.
„Povedala prváci," chcela som ho napred zastaviť. „Prečo by som mala?"
Zastal, obzrel sa cez plece a usmial sa.
„Veľa šťastia."
Sledovala som, ako sa z neho v jedinej sekunde stal dlhokánsky had a odplazil sa preč. Stále som si nezvykla, že som vo svete, kde sa ľudia menia na zvieratá rovnako, ako ja. Bolo to pre mňa niečo nové. A asi ešte dlho bude.
Zamračila som sa, avšak už som za ním nešla. Naštvane som vypochodovala z miestnosti a pridala sa k študentom, ktorí vychádzali na záhradu.
Snažila som sa nájsť aspoň Kyaru, ale nenašla som ju. Bolo nás proste priveľa.

Na záhrade trvaloniekoľko desiatok minút, kým sme sa konečne nejak zoradili a utíšili.Učitelia tam stáli rovno ako sochy – akoby som sa mala čomu čudovať. Žena zasepredstúpila, riaditeľ tento raz chýbal.
Labyrint, ktorý spomenula v jedálni, bol postavený z obrovskýchpopínavých rastlín, ovíjajúcich sa okolo pňov stromov. Mnohí by si pomysleli,že cez rastliny všetko uvidia, avšak mýlili by sa. Burina bola taká hustá, žecez ňu neprenikalo ani svetlo. V labyrinte bola tým pádom obrovská tma.A ja som sa tmy vždy bála.
„Určite ste netrpezliví, takže svoj predslov skrátim," ruky si zase spojila zachrbtom a vystrela sa, aby pred nami vyzerala čo najvyššia.V skutočnosti však bola veľmi nízka a väčšia polovica študentov juprevyšovala aj o viac, ako dvadsať centimetrov.
Ale samozrejme, že sa nevieme dočkať. Jetam tma ako v zadku, ale určite všetci nadšene čakáme, až nás tam pustíša my tam vbehneme ako stádo koní. Pomyslela som si uštipačne. Podobnépoznámky sa ozvali v podobe slov aj niekde okolo mňa.
„Vašou úlohou bude nájsť kľúče. Je ich celkom päť. Sú to predmety rôznychtvarov, nebudem ich vymenovávať, musíte ich rozoznať sami – do labyrintu smeumiestnili takisto falošné kľúče. Ak nájdete kľúč, snažte sa čím skôr nájsťvýchod z labyrintu. Prečo? Pretože z druhej strany v túto chvíľuvchádzajú Temní, ktorí majú za úlohu tiež nájsť kľúče. Ak na nejakého narazítea bude mať kľúč, snažte sa ho získať. Určite to nebude také ľahké, ako toznie. Nemyslím, že by bol niekto z nich ochotný vydať vám ho bez boja, keďvedia, že odmena je štedrá. Päť študentov – je jedno, z ktorej strany -,sa postaví do rady školy a bude pomáhať učiteľskému zboru. Navyše získarešpekt celej školy, pretože prejaví mimoriadnu silu, odvahu a výbornéschopnosti," tento dlhý dialóg ju po chvíli pripravoval o hlasivky, takžesom čoraz viac musela napína uši, aby som vôbec niečo počula. O chvíľu siodkašľala a sklonila hlavu. Potom ju zodvihla a mne bolo jasné, že nebudeschopná pokračovať.
Čo sa to s tými učiteľmi deje?
Vystriedala ju mohutnejšia žena s dokonale hladkým účesom, ktorý sa natemene hlavy spájal do jedného drdola.
„Ospravedlňujem sa za dnešný fyzický stav niektorých pedagógov. Boli smenapadnutí Prízrakmi. Napriek tomu robíme všetko pre to, aby ste mali príjemnývečer plný zábavy, ale i nástrah a získali nové schopnosti. ZároveňHľadaním kľúčov otestujeme vašu fyzickú zdatnosť. A prefíkanosť. Využijetetoho naozaj veľa. Teraz vám prajem veľa šťastia. Do labyrintu budete púšťaní podvoch v ôsmych vchodoch. Je jedno, ako sa rozdelíte, dnu pôjde každý pourčitom časovom období. Prosím prvých šestnásť odvážlivcov, aby pristúpili k vchodom,"v tú chvíľu som nerozmýšľala. Poobzerala som sa a keď som zistila, ževšetci moji budúci spolužiaci sú srabi, vykročila som dopredu.