Akadémia svetla a temnoty

9. kapitola

  Zdravím s novou kapitolou. Nebudem sa zbytočne vykecávať, užite si ju. Rozhodla som sa pridávať kapitoly niekedy na začiatku týždňa, aj tak mi to tak vždy vychádza. :) Ďakujem za vašu podporu. 

Adrenalín. Odvaha. Odhodlanie. Bojovnosť. To všetko sa mi teraz lialo žilami ako tekuté olovo.
Za posledných pár hodín, čo som bola v tomto labyrinte, som riskovala veľa. Za celý život som nezažila toľko nebezpečenstva, ako za posledný deň. 

V ušiach mi hučala krv, ohlušoval ma vlastný vystrašený tlkot srdca. Napínalo ma na vracanie. Všetko to bolo spôsobené len a len situáciou, v ktorej som sa ocitla.
V spleti dvoch obrovských tiel som bola len malým zlomkom, len kamienkom, ktorý im bránil v tom, aby sa navzájom pozabíjali. Drvili ma medzi sebou, nezastavili ich ani moje pazúre, ktoré som im zabárala do hrudí, aby zastali. Všade okolo mňa tiekla krv, a moja nádej, že sa od seba odtrhnú, sa pomaly vytrácala. Naťahovala som krídla, aby som medzi nimi vytvorila priestor, ale i tak sa stále škriabali a hrýzli všade tam, kde dosiahli.
Okamžite sa obaja upokojte! Vyslala som im do myslí príkaz, čo ich spomalilo, ale vonkoncom nezastavilo. Stíhala som registrovať iba ako sa prekrývali mocné zubiská a ako sa ich telá pohybovali v nedokonalom súlade, keď sa jeden druhému snažili zasadiť smrteľný úder.
Prestaňte! Slová boli teraz mojou jedinou zbraňou. Fyzicky sa mi ich nedarilo rozdeliť. Udržiavala som medzi nimi malú štrbinu, ktorá im však nedokázala zabrániť v tom, aby sa poranili. Krv sa naozaj valila ako vodopád. Dve odlišné krvné skupiny sa zlievali do jednej, netušila som, čia je čia. Jedno však bolo isté. Obaja za tú chvíľu získali poranenia, ktoré sa im budú aj napriek rýchlemu hojeniu zaceľovať ešte dosť dlho.
Už stačí! Z hrdla sa mi vydral vysoko uložený hvizd – čisto intuitívny, vyslaný na povrch od strachu. Vďaka nemu sa od seba odtrhli, ale neprestali na seba vrčať a hádzať po sebe vražedné pohľady.
Využila som príležitosť a premenila sa na človeka. K obom som natiahla ruku. Nevenovali mi ani pohľad, ale obaja o krok cúvli. Hľadeli si do očí, cerili zubiská, prskali. Boli naozajstné šelmy, ktorých jediným cieľom v tejto chvíli bolo zabiť svojho soka.
„Stačilo. Premeňte sa a podajte si ruky," zavelila som ďalší rozkaz, no neuposlúchli. Pohľadmi jeden druhého vyzývali k tomu, aby sa ten druhý premenil, takže to napokon ani jeden neurobil.
„Je mi jedno, ktorý sa premení prvý, ale urobíte to obaja!" v hlase som mala náznak agresie; v takejto situácii som si nechcela nechať skákať po hlave. Chcela som ukázať, že mám nadhľad. Že tomuto okamihu velím ja.
Keď sa ani po druhom upozornení nepremenili, prižmúrila som oči.
„Viete čo, fajn, pozabíjajte sa," spustila som ruky k telu, pokrčila ramenami a obom venovala rozzúrený pohľad. Kútikom oka som zachytila, ako Kayden urobil krok mojim smerom. A vtedy Blake znova zaútočil.
Zahrešila som. Takto som to nechcela. Chcela som ich vyprovokovať, aby sa konečne premenili. Myslela som si, že sa mi to podarí. Teraz som bola ešte vo väčšej kaši, než predtým.
„A dosť! Okamžite!" skríkla som. Nič. Stále sa ruli ako divé psy. Vrhnúť som sa medzi nich už nemohla; bola som si istá, že tentokrát by mi dolámali kosti. Už vtedy nedbali na fakt, že medzi ich hruďami bojuje malé vtáča o to, aby ich od seba oddelilo. Nepodarilo sa mi to raz, druhýkrát by som mala určite rovnaké šťastie.
Ich ostré pazúre sa sem-tam zaleskli v mesačnom svite, ale v tej rýchlosti som nestíhala reagovať na nič iné. Z tej spleti sa mi poriadne nedarilo zistiť ani to, kde začína jedno telo a kde druhé. Keby boli o čosi mladší, myslela by som si, že sa kĺbčia ako dve nezbedné mačiatka. Váľali sa po zemi, nechávali za sebou krvavé stopy. Ten výjav mi pripomínal nejaký horor, ale to iba z toho dôvodu, že jedno z tých zvierat, ktoré bolo teraz v zápale boja, som nadovšetko milovala. Hoci som mala tušenie, že je zranený menej ako jeho protivník, už teraz som sa bála straty, ktorá sa ma zmocní, ak sa mu niečo stane.
Do pokožky sa mi zahryzol ľadový vietor. Uvedomila som si, že zadržiavam dych.
„Stačilo!" snažila som sa ďalej. Kiež by ma počúvali!
V rovnakej chvíli, ako som si toto pomyslela, sa od seba znova odtrhli. Blake mal prednú labu dvihnutú – valilo sa mu z nej nespočetné množstvo krvi. Rýchlo som sa vrhla k nemu.
„Preboha!" vydralo sa mi z hrdla. Nespoznávala som svoj hlas. Bola som príšerne vystrašená. Keď som videla, aká obrovská kaluž sa pod ním vytvára, spanikovala som.
„Okamžite musíte prestať! Čo nevidíte, že jediné, na čo vám je to dobré, je zbytočné dokaličenie sa? O to vám ide?" striedavo som sa pozerala raz na rysa a potom na tigra. V pohľadoch mali neskutočnú nenávisť. Začali sa nenávidieť bez toho, aby jeden druhého spoznali. Mohli z nich byť výborní priatelia.
„Taryn!" bez premýšľania som otočila hlavu smerom, odkiaľ som začula svoje meno.
„Kyara?" zhíkla som prekvapene. Dievča pribehlo z jednej chodby ku mne, ale udržiavalo si dostatočnú vzdialenosť, aby nebránila dvom mocným samcom každú chvíľu sa na seba vrhnúť.
„Čo tu, dočerta, robíš?" nepohla som sa zo svojho miesta. Ja som, na rozdiel od nej, chcela boju zabrániť.
Keď som sa po očku pozrela na Blaka a Kaydena, zistila som, že Kyare a mne vôbec nevenujú pozornosť. Prskali, naťahovali laby dopredu, akoby sa chystali započať bojový kruh. Zastavila som ich jedným hvizdom. I tak na seba neprestali zazerať.
Z pyskov sa im valila krv, netušila som však, či je to krv ich súpera, alebo ich vlastná.
„Počula som ťa kričať, tak som pribehla," Kyara si ma premerala od hlavy po päty a potom prešla pohľadom k šelmám, ktorým nestála ani za pohľad.
„Kto to je?" chcela vedieť. Bolo pochopiteľné, že ich v druhej podobe nevedela rozoznať.
„Kayden..." mykla som rukou napravo odo mňa, kde rys bojovo skláňal hlavu a prskal, aby znova vyprovokoval bieleho tigra k útoku.
„A...?" spýtavo sa zahľadela na druhé zviera. Zahryzla som si do pery. Ak jej poviem meno, nebude vedieť, o koho ide. Ale ak by som povedala, že je to...ani neviem, ako by som ho mala nazvať. Akú úlohu zohráva Blake v mojom živote v tejto chvíli? Urazil by sa, ak by som ho nazvala mojim bývalým priateľom, ale bála som sa Kaydenovej reakcie, ak by som povedala, že s ním chodím. Vlastne som ani nevedela, či smiem povedať, že je to môj priateľ. Skôr, ako na nás druhá šelma zaútočila, som mu nestihla povedať, že súhlasím s tým, aby sme sa dali znova dokopy. Avšak keby som ho Kyare predstavila takto, určite by ho moje rozhodnutie potešilo. A dokončila by som vetu, uprostred ktorej ma rys prerušil.
Venovala som Kyare zamračený pohľad. Rozhodla som sa zatiaľ zamlčať, kto sa ukrýva v bielom kožuchu.
„Nepoznáš ho. Neskôr ti ho predstavím," vymyslela som si diplomatickú odpoveď a obrátila svoju plnú pozornosť na vojnové pole. Zachytila som už len Kyarin zmätený pohľad.
„Ak bude taký milý a premení sa," kľakla som si pred neho a donútila ho tak pozrieť sa na mňa. Zadívala som sa mu do očí, prepaľovala som ho pohľadom, a keď som cítila, že atmosféra povolila, usmiala som sa. Možno to ani nemal v pláne, pretože pohľad mu stále ubiehal k Kaydenovi, no keď som chytila jeho tigriu tvár do dlaní, napokon na mňa už hľadeli ľudské ľadovo modré oči. Usmial sa a pobozkal ma. Chcela som tomu zabrániť, pre naše vlastné bezpečie, ale keď si ma pritiahol k sebe, zatvorila som oči a poddala sa horúčave, ktorú vo mne vždy dokázal vyvolať. Cítila som tú lásku, nehu, ale i obavy a nenásytnosť. Tisol ma k sebe, bozkával ma naliehavo, akoby to malo byť poslednýkrát. Jeho náruživosť som pochopila až vtedy, keď mi znehybnel v náručí, pretože sa mu Kayden zahryzol do pleca.