[Jeon Jung Kook A.U.]
Tak toto je ten pocit, byť zlomení? Keď stratím teba a nik ťa už nenahradí, pretože navždy ostaneš v mojom srdci? Navždy budem spomínať len na tvoj krásny úsmev, ktorým si ma vždy obdaroval. Milujem ťa.
_____________________...
Rất tiếc! Hình ảnh này không tuân theo hướng dẫn nội dung. Để tiếp tục đăng tải, vui lòng xóa hoặc tải lên một hình ảnh khác.
Kierra POV
„Bojíš sa ma?" Znela jeho otázka.
Nemala som odvahu odpovedať, predsa len, strach sa šíril mojim telom. Vyzeral byť skutočne nebezpečný, čo ma dostávalo do pomykova, nevedela som, čo si o tom myslieť.
Odrazu som zbadala, že spravil krok ku mne a vtedy som spravila niečo, čo neľutujem. Rýchlo som sa otočila na päte a bežala najrýchlejšie ako som vedela. Išla som tým smerom, ktorým som prišla, čo bola výhoda.
Mojou úlohou v tejto situácii bolo, aby som sa dostala ďaleko od neho, neotáčala som sa, nesledovala som okolie, iba som sa sústredila na dýchanie a beh. Keď som pocítila úľavu, tak som sa otočila, bola som medzi ľuďmi, takže som si dovolila otočiť sa a mala som šťastie, nebol tam.
Ušla som mu. Vydýchla som a pokračovala som rýchlou chôdzou na internát. Bože ako ja ho moc neznášam. Je to peklo, plné bolesti.
Prečo?
To bola otázka, na ktorú som nikdy nedostala odpoveď. Vždy sa ju snažili nejako zakryť, ale vždy hovorili okolo toho, prípadne neodpovedali a preto som sa vždy cítila ako troska.
Posledné štyri mesiace to ide so mnou dole vodou. Kde sa podeli tie časy, kde som bola najlepšia? Kde ma učiteľka chválila aká som šikovná? To som sa za tie tri mesiace prázdnin zmenila? Však som predsa tancovala! Riadne každý deň aspoň niečo!
Znova sa slzy objavili v mojich očiach a ja som sa cítila bezmocná. Chcela som padnúť na kolena a plakať, nevšímať si okolie, no bála som sa. Znova som dostala strach, že sa tam objaví on. Aj keď možno nie je nebezpečný, ale moje pocity mi hovorili aby som utekala a ani raz sa nemýlili...
Ako náhle som prišla na svoju izbu, tak som zabuchla dvere a hneď sa o ne oprela. Nechala som svoje telo skĺznuť po nich. Dnes bol veľmi náročný deň...
Zľakla som sa, keď mi začal zvoniť mobil. No uvedomila som si, že je to len telefón a tak som sa dvihla zo zeme a prešla ku stolíku, kde mi zvonil mobil.
Mama.
Nemala som náladu na ňu. Najradšej by som ju zrušila, no na to ja nemám odvahu. A tak som sa zhlboka nadýchala, vydýchla a dvihla to. Dovolila som jej, nech mi vynadá, nech ma poníži, nech ma úplne zdeptá...
-
Bolo niečo okolo pól noci.
Nemohla som spať. Stále som myslela na to, čo sa stalo. Na to ako som sa ho bála... Na to ako ma desil. Nemyslela som na všetky tie hnusné slová, ktoré mi povedali v škole, č mi povedala mama do telefónu, myslela som na neho.
Ako vyzerá? Je pekný... Možno ma nechcel vydesiť... Ale potom by sa ma nepýtal, či sa ho bojím, nie?
Mala som chuť kričať, plakať mala som chuť skočiť z okna no nemohla som, nemohla som spraviť radosť tím, ktorí ma neznášajú! Musím tu byť, musím ísť dopredu! Musím si držať hlavu hore a kráčať vzpriamene. Musím každému ukázať, že som silná osobnosť, že ma nič len tak nerozhodí, aj keď moje ego sa nachádza niekde hlboko pod zemou...
Pokrútila som hlavou a vydýchla. Zavrela oči a snažila som sa nemyslieť na nič. Predstavovala som si pred sebou iba černotu a s ňou som aj zaspala.
Nevediac, čo sa bude zajtra diať...
___________________
Tak ako som sľúbila! Nová časť! :) ďalšia bude čoskoro sľubujem !! :) ♥ každý koment a vote ma poteší! ♥
