[Jeon Jung Kook A.U.]
Tak toto je ten pocit, byť zlomení? Keď stratím teba a nik ťa už nenahradí, pretože navždy ostaneš v mojom srdci? Navždy budem spomínať len na tvoj krásny úsmev, ktorým si ma vždy obdaroval. Milujem ťa.
_____________________...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
Kierra pov
Nohy ma viedli do mojej triedy. Aj keď som tam moc nechcela ísť, no premohla som sa. Radšej by som sa vrátila ku Kookovi, ale nemohla som. Ako náhle som prešla prahom mojej triedy, hneď boli všetky oči na mne. Nerozumela som prečo. Prešla som do šatne, kde som sa rýchlo prezliekla a obula. Znova keď som sa vrátila, všetci na mňa čumeli.
„Deje sa niečo?" Pýtala som sa spolužiačok a tie po mne hodili naštvané pohľady.
„Kto to bol?" No len jedna z nich mala odvahu sa ma to opýtať.
„Neviem o kom hovoríš." Začala som sa rozcvičovať.
„Moc dobre vieš, čo sa ťa pýtala." Ozvala sa ďalšia, ironicky som sa zasmiala.
„Nie, neviem," tvárila som sa, že skutočne neviem.
„Kto bol ten chalan?"
„Chalan," bola moja odpoveď, ktorá im samozrejme nestačila.
„Chodíš s ním?"
„Určite nie, však kto by s ňou chodil?"
„Presne tak."
„Podľa mňa si ho zaplatila."
„Hej! Presne, lebo chcela sa znova ukázať."
Tieto ich hlúpe reči pokračovali, dokým sa v dverách neukázala učiteľka a my sme nezačali s hodinou, počas ktorej ma celý čas kritizovala – bola presne taká ako moje spolužiačky...
-
Ja: môžeme sa vidieť neskôr?
Kookie: prosím? Chcel som pre teba prísť...
Ja: prepáč, už kráčam na intrák,
mohli by sme sa stretnúť v tom nákupnom centre?
Kookie: čo sa deje?
Ja: nič.
Kookie: niečo sa deje. Zavolám ti.
Zrušila som jeho hovor. Nemohla som s ním hovoriť, nie teraz a nie takto. Musím mu to povedať do očí.
