Ballerina (J.JK) ✔

PÄTNÁSŤ

Kierra pov

S Car sme prišli domov skôr, išli sme taxíkom a ponáhľali sa, ako keby nám išlo o život. Chcela som sa jej spýtať, čo sa deje... kto sú tí chlapi. No bála som sa...

A tak, ako náhle sme prišli domov, sme sa prezliekli a začali pripravovať večeru. Dokým večera bola hotová, tak chalani prišli. Kookie sa hneď spratal do svojej izby a aj keď mi Car hovorila, aby som nešla za ním, nepočúvla som ju a išli za ním.

Jemné klopkanie na dvere, prinútilo Kookieho otvoriť dvere a vpustil ma dnu, za mnou zavrel dvere a v tom okamihu som sa k nemu otočila. Vtedy to prišlo.

Pobozkal ma.

Vlastne nebol to reálny bozk, bolo to... len sa naše pery stretli. Okamžite v tom okamihu som zavrela oči a užívala som si to. No on sa odtiahol so slovami prepáč, ktoré sa ma dotkli...

„Stalo sa..." Povedala som ticho.

„Nemalo, mala by si odísť." Ako náhle tie slova vyšli z jeho úst tak som ustúpila o krok a zahľadela sa do jeho tváre.

„To myslíš vážne?"

„Pozri sa, je toho veľa... a teraz nastali komplikácie a ja nechcem, aby si do toho bola zapletená." Zamračila som sa.

„Tak zbohom." Pokrútia som hlavou a obišla ho.

Odišla som z jeho izby a chcela rýchlo prejsť okolo nich. Ale to Car ma zastavila so širokým úsmevom na perách.

„Idete papať?" Opýtala sa ma a už ma tiahla za ruku smerom do kuchyne.

„Idem domov." Povedala som rozhodne a vtedy prišiel do kuchyne aj Kookie.

„Prečo by si išla?" Zasmiala sa Car.

„A prečo mám tu ostávať?" Spýtala som sa ostro.

„Hej!" Ozval sa Suga a ja som sa zamračila.

„Aj tak ma tu nechce nik, prečo by som tu mala byť?" Dvihla som obočie a pokrútila hlavou, plánovala som odísť.

Vzala som si veci, obula som sa a odišla. Mala som chuť plakať, no snažila som sa byť silná, no Car mi to celé prekazila, keď ma zastavila na schodoch.

„Nie je ten správny čas, aby si odišla." Tým ma zastavila.

„Jasné, preto mi on povedal, aby som odišla." Zamračila sa.

„Určite to tak nemyslel, ako to povedal." Ironicky som sa zasmiala.

„Jasné," pokrútila som hlavou, „ahoj."

Odišla som, viac ma nezastavila, za čo som bola skutočne rada. Vyšla som z bytovky behom a bežala tak rýchlo ako sa len dalo. Neviem ako a objavil sa predo mnou akýsi park. Prešla som sa po ňom a potom som sa usadila na najvzdialenejšiu lavičku, ktorá tu bola. Tento park som videla prvýkrát, dokonca v ňom som bola prvýkrát, takže mi bolo úplne jedno, čo som robila... Hľadela som pred seba a slzy mi tiekli po lícach. To sa chcel hrať so mnou? Dával mi len obyčajné nádeje? Bolo to smutné, že sa takto choval... desilo ma to.

Až keď sa zvečerilo, tak som sa vybrala domov. Vôbec som nevedela kde som, ako sa dostanem domov, no najhoršie na tom bolo to, že som sa bála... len rýchlymi krokmi som išla v pred mysliac na to, že čoskoro budem doma. Zakaždým, keď som počula za sebou nejaké auto, nejaký zvuk pridala som do kroku.

Keď v tom som pred sebou zbadala nejakých týpkov, ktorý sa smiali, chcela som prejsť na druhú stranu, aby som sa im vyhnala, no oni poznali moje meno.

„To je Kierra."

„Kierra, zlatko kam to utekáš?"

Chcela som sa rozbehnúť na druhú stranu, keď v tom ma chytil akýsi chlap, že som sa nevedela ani pohnúť.

_______________________

Ďalšia časť pribudne čoskoro :) za názory v komentoch a hviezdičky budem nesmierne vďačná! ♥ 

MS